m na perách spýta, či myslíte toho španielskeho tanečníka. Legendárny americký herec Jack Nicholson (60) vie ľudí charakterizovať s použitím jediného slova jedným dychom. Rovnako tak možno zaradiť jeho najnovšiu postavu vo filme As Good As It Gets (Tak dobre, ako sa len dá). Do slovenských kín ho 9. apríla uvedie distribučná spoločnosť Saturn, ktorá denníku SME sprostredkovala 29. januára cestu za Nicholsonom do Mníchova. Na prezentácii snímky v hoteli Rafael sa zúčastnil spolu so svojím kolegom Gregom Kinnearom. Spisovateľ Melvin Udall v Nicholsonovom stvárnení je jedným slovom neurotický. Spamätáva sa z utkvelo-nutkavej psychickej poruchy a je pyšný na svoju schopnosť všetkých dokonale pourážať. Ciele si vyberá náhodne a bezmyšlienkovito. Susedovho psa Verdella hodí do šachty len preto, že sa má už-už vymočiť pred jeho bytom. Špinavé ruky si trpiac umýva vo vriacej vode a zahadzuje pritom jedno použité mydlo za druhým. Aj cestu do obľúbeného miestneho bistra, v ktorom mu čašníčka Carol pravidelne každé ráno servíruje nezdravú slaninu, párky a vajíčka, vie absolvovať iba po zabehanom stereotype známych dlaždíc. Na rozdiel od nervózneho homosexuálneho výtvarníka Simona Bishopa (Greg Kinnear), u ktorého sa stretáva umelecká špička, dokáže Melvinove tirády tolerovať iba samotná Carol Connellyová (Helen Huntová), slobodná matka starajúca sa o astmatického syna Spencera. Simon má jednoducho smolu. Je Melvinovým susedom v nájomnom dome na okraji newyorského Manhattanu. Ako talentovaný moderný umelec je miláčikom avantgardného sveta, čo je dostatočným dôvodom na to, aby sa stal terčom neznesiteľných slovných útokov, ktorými ho ako nemennej súčasti svojho sarkazmu Udall vystavuje. Nevychovaný zlodejíček, ktorý Simonovi poslúži ako model, ho však v jeho vlastnom byte s partiou kumpánov neušetrí ani fyzického násilia. Po zlovestných úderoch lampou končí mladý výtvarník so zjazvenou tvárou v nemocnici a neskôr doma na vozíčku, osamelý a opustený všetkými priateľmi. Nastáva vhodná chvíľa pre Melvina, ktorý dokáže, že aj v jeho komplikovaných útrobách poznačených psychickou chorobou sa nájde miesto pre ľudské cítenie. A pre lásku, čo zasa musí oceniť prekvapujúcimi komplimentmi obletovaná Carol. Príťažlivá snímka už zožala tri Zlaté glóbusy v kategórii muzikál/komédia, vrátane ceny pre najlepší film a za obidve hlavné úlohy. Niet divu, že predovšetkým v USA je považovaná za horúceho kandidáta na Oscarov.

Charakter postavy, ktorá nadáva na celý svet, až v ňom sama nájde útechu, nie je Jackovi Nicholsonovi cudzí. "V 85 percentách rolí sa človek vždy nájde," povedal v Mníchove. K otázke prípravy na úlohu vo filme režiséra Jamesa L. Brooksa, podľa ktorého bola táto práca jednou z najťažších, aké vôbec pri nakrúcaní absolvoval, uviedol: "Zžitie sa s postavou je pre herca vždy výskum. Samozrejme, pri tomto bádaní existuje viacero prístupov a sú rozdielne spôsoby, ako rolu uchopiť. Je to však o to ťažšie, ak má mať črty špecifickej duševnej choroby." Keď ho otravuje sused v súkromnom živote, takisto to nemá rád. Ale tvrdí, že väčšinou reaguje úplne inak a pokojnejšie. Ako hollywoodska hviezda, ktorá nikdy nemala núdzu o spoločnosť krásnych žien, priznáva, že komplimenty robí rád a vždy sa pri nich dobre cíti, no úplne prvý v živote si už ani nepamätá. Hra na klavíri, ktorú musel zvládnuť, nebola preňho novým zážitkom. "O niečo horšie to síce bolo so spevom, ale na klavíri som kedysi trocha hrával. A čo sa týka tanca, musím povedať, že som pri ňom jedným z najväčších improvizátorov."

SIMON MAL ŠESŤ PSOV

Grega Kinneara poznajú filmoví fanúšikovia najmä z úlohy Davida Larrabeeho vo filme Sabrina režiséra Sydneyho Pollacka z roku 1995, keď ho s Harrisonom Fordom a Juliou Ormondovou v hlavných úlohách nakrútil ako remake klasickej rovnomennej romance z roku 1954. Vtedy Billy Wilder obsadil Audrey Hepburnovú, Humphreya Bogarta a Williama Holdena. Televízni diváci však v Kinnearovej tvári určite spoznajú obľúbeného moderátora vlastnej talkshow Later with Greg Kinnear na stanici NBC, kde sekunduje slávnejšej relácii Jaya Lena. Jeho žurnalistická profesia sa tak počas tlačovky ocitla na druhej strane mosta. "Novinár a herec sú dva rozdielne svety. Sám Leno mi raz povedal, že keď robím show, pri ktorej som si vedomý, že nie je dobrá, môžem druhý večer ísť a napraviť to. Filmový biznis je oveľa pomalší. Čas medzi dvoma projektmi trvá dlhšie, ale hranie aj tak milujem. Navyše, ak som teraz mohol pracovať s režisérom, ktorého pokladám za jedného z najlepších. Keď mám však byť úprimný, lepšie sa cítim v televízii. Preto by som ani nechcel realizovať veľmi rýchle paralely, skôr sa prispôsobovať obidvom polohám priebežne," hovorí.

Nicholson si už cvičiteľa psov Harryho zahral pred šiestimi rokmi vo filme Keď má muž problémy (Man Trouble) režiséra Boba Rafelsona. A dvoch psov z niekdajších troch majú doma aj jeho deti - "Traja boli priveľa, jedného si preto zobral priateľ." Greg Kinnear si však na čiperného Verdella musel zvykať dlhšie. Horšie bolo, že nebol iba jeden. "Hralo ho šesť rovnakých psov, z ktorých každý vedel robiť niečo iné, špecifické pre danú scénu. Jeden sa stále triasol, ďalší behal v jednom kuse dokola a tretí čúral, kade chodil. Toho môžete vidieť v úvodnej scéne. No a potom bola medzi nimi jedna hviezda. Výborný spoluhráč, hoci občas náladový. Keď vošiel na scénu, väčšinou s ním neboli problémy," spomína si Kinnear. Homosexuálnu úlohu, ktorú už má za sebou nejeden známy herec (Al Pacino, Tom Hanks, Robin Williams...), nechcel poňať ako stereotyp: "Ten hrozí vždy, preto je veľmi dôležité charakter roly pochopiť. Je ťažké ísť chodníčkom, po ktorom už kráčal niekto pred vami, aby to nebolo príliš očividné. Ale hral som to rád."

PRÍLIŠ VEĽA REALITY

Takýto slogan sa objavuje nielen v dialógu jednej zo scén (rovnako je nazvaná aj jedna z použitých hudobných kompozícií skladateľa Hansa Zimmera), ale charakterizuje aj celé vyznenie filmu. Na americký pôvod je v ňom skutočne príliš veľa reality, až typickej pre európske produkcie. "Rozdiel v americkej a európskej estetike dobre poznám. Nakrútil som jediný film, ktorý bol viac úspešný v zahraničí než u nás doma - Poštár zvoní vždy dvakrát. Je to tým, že Američania majú radi sexy filmy a Európania sexuálne," vraví Jack Nicholson. Jeho slová o rozdieloch v realite treba vnímať skôr ako metaforu: americké publikum vyžaduje zobrazovanie vonkajšej stránky príbehov - akési pozlátko, ktoré obalí vnútorné vzťahy postáv, preferované európskym divákom. Pri komediálnej polohe však psychologizácia typov zohráva svoju úlohu bez ohľadu na uprednostňovaný vkus. "Napríklad scénu hádky so susedom pri dverách sme opakovali do zúfalstva. Minuli sme takmer kompletný filmový pás, než som absolvoval celú sériu psychických zrútení. Herci museli byť veľmi realistickí, preto je vo filme až priveľa reality. Režisér jednoducho chcel dať príbehu srdce. Vybalancovať tragiku s komediálnym nánosom. A myslím si, že odviedol dobrú prácu." Jack Nicholson vie, že filmový biznis nie je prechádzkou rajom. "Keď som začínal, ťažko sa prebíjal systém štúdií, hoci mne sa vždy podarilo dostať slušné percento z podielu. Bol som ženatý a mal som dieťa ešte skôr, než som začal robiť pre veľké štúdiá, ktoré mali odjakživa vlastnú predstavu, ako film predať," dodal. Mladým hercom, s ktorými ochotne spolupracuje, preto vždy radí, aby sa do práce pri nakrúcaní čo najviac vložili. "Akonáhle zažijete na pľaci silný impulz, treba sa mu poddať - nech je to čokoľvek. Hádam aj hneď urobiť to, čo vám v tej chvíli príde na um. Nikdy nemôžete vedieť, či práve to napokon nebude úplne správne."