m, ale aj tak ich usmerňujem a niekedy, keď je to potrebné, veru aj pokarhám. Nuž áno, moje deti majú totiž desať rokov a nesedia na poste predsedu vlády...To mi zišlo na um pri televíznom programe na STV 1, ktorý sa snažil tváriť priveľmi vážne, reku, čo vy na to, náš najmúdrejší a samojediný? No a k tomu moderátor pán Kerný, ktorý tak jemnocitne utieral loptičky otázok, aby na nich ani tienik pochybnosti neostal, ktorá je od koho, či od našich -múdrych, alebo od tých druhých. Odrazu som nevedela, či vtlačený v tom mohutnom koženom kresle sedí naozajstný a živý náš pán premiér, alebo tam sedí jeho dvojník z kabaretu. Bolo to evidentné hlavne vtedy, keď sa vyskytli aj otázky trochu viac na telo. Nejde mi vôbec do hlavy, ako môže inokedy tak dobre informovaný, všeobecne erudovaný a zainteresovaný náš premiér odpovedať na otázku ohľadom citlivej Nafty Gbely tak naivne, akože on bol mimo, bol chorý, o ničom nevie... (Ja som vtedy nebol v škole.)Veď tu nešlo o privatizáciu nejakej trafičky v podchode! To už bolo smiešne a naivné kľučkovanie. Alebo len také konštatovanie akoby medzi rečou o jeho dopisovateľských aktivitách so Sv. stolicou. A ten jeho "neodolateľný" šamanský úsmev, keď akože prezrádza mnohé tajomstvá, ale ich nedopovie, lebo nechce... Nuž veru, aj my občania a budúci voliči všeličo máme, všeličo vieme, aj to síce povieme, ale akosi sa to stratí alebo sa na to hneď argumenty hľadajú, že sme málo slovenskí, málo národní, málo uvedomelí. Mali by sme sa naozaj usilovať v praxi pomenovať veci a dianie pravým menom a nemali by sme si myslieť, že ten, kto sedí v koženom kresle, že je vždy ten jediný najmúdrejší.

Autor: MONIKA JANKOVSKÁ, Bratislava