. Jej prebúdzanie sa prejavilo opäť na zasadaní ministrov obrany Spoločenstva nezávislých štátov, ktoré Kremeľ nabáda k čulejšiemu životu. Ruský minister maršal Igor Sergejev po tejto schôdzke vyhlasoval, že SNŠ vraj pokračuje na ceste zjednoteného úsilia v rámci kolektívneho budovania obrany. Pochvaľoval si najmä čoraz väčšiu podporu myšlienke jednotného obranného priestoru Ruskej federácie a Bieloruska. Za týmito zložitými vetami sa skrýva jednoduchá skutočnosť, že cez "integráciu" s Minskom sa ruské ozbrojené sily majú dostať zase bližšie k stredoeurópskym krajinám. Veď odporúčanie Vladimíra Žirinovského, aby podaktoré z nich vstúpili rúče do SNŠ, ich sotva osloví. V Moskve by teda radi dali dokopy svoju malú "varšavskú zmluvu" aspoň s tými krajinami zo spoločenstva, ktoré sa dajú na to nahovoriť. Isteže, ruské vojsko už napríklad bráni v Tadžicku vládu bývalých komunistov pred islamskými povstalcami. V takomto smere Moskva chce a so svojimi nadmernými ozbrojenými silami, hľadajúcimi uplatnenie, predovšetkým môže niekdajším poddaným sovietskym republikám pomáhať viac ako v hospodárskych veciach. Preto to nadšenie ministra obrany maršala Igora Sergejeva pre údajné zjednocovanie úsilia SNŠ o "kolektívnu obranu". Londýnsky ľavicový denník Guardian si už o tom tiež zavtipkoval: najväčšou porážkou ruskej armády je strata ZSSR. Lenže na obnovenie aj jeho vojenského "veľmocenstva" chýba oveľa viac ako to písmenko S.
Autor: Jozef Fukatsch (Autor je stálym spolupracovníkom SME)
