Dvadsaťsedem dní pred odchodom z prezidentskej funkcie predniesol Michal Kováč v parlamente Správu o stave Slovenskej republiky. Možno ju posudzovať rôzne i z rôznych uhlov pohľadu. Možno s ňou súhlasiť, polemizovať i nesúhlasiť. Napokon, to všetko sa už včera aj stalo - väčšina poslancov vládnej koalície opustila rokovaciu sálu, na prejave prezidenta sa nezúčastnili nielen členovia vlády, ale ani ďalší vysokí predstavitelia štátu, napríklad predseda Ústavného súdu SR či generálny prokurátor. Demonštratívne tak dali najavo prinajmenej nezáujem a neúctu nie k hlave štátu, ale ku krajine ako takej. Naopak, opozícia prezidentovu správu hodnotila väčšinou kladne. Možno to povedať aj tak, že práve rokovacia sála parlamentu - neúčasť vládnej koalície a potlesk opozície - a nie správa prezidenta, zreteľne charakterizovala situáciu na Slovensku. Vrátane záujmu médií - prioritou sa stala správa o zatknutí prezidentovho syna, a nie hodnotenie krajiny očami jej najvyššieho predstaviteľa a reprezentanta.
Správa M. Kováča bola jeho rozlúčkovým prejavom pred poslancami parlamentu, a preto už samotné očakávania o jej obsahu boli rôzne. Výber však bol na prezidentovi, ktorý sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Je možné, že aspoň z časti podľahol avizovanému útoku vládnej garnitúry, ktorá verejne sľubuje okamžite po odchode z funkcie M. Kováča obviniť z trestnej činnosti a riadne mu znepríjemniť poprezidentské obdobie.
Správe možno napríklad vyčítať, že M. Kováč v nej iba zopakoval to, čo už je všeobecne známe. Nechcel alebo nedokázal hodnoteniu krajiny dať vlastný pohľad a jeho posolstvo občanom je nevýrazné, miestami až nudné. Prezident zvolil filozofiu hovoriť, ale takmer nič nové nepovedať. Má na ňu právo, ale s takouto filozofiou nemožno zreteľne pomenovať stav vecí verejných a najmä príčiny tohto stavu. Rozhodne nemožno súhlasiť s vetou, že "v minulom roku neboli na Slovensku zaznamenané prípady hromadného porušovania základných ľudských práv a slobôd štátnymi orgánmi". Pretože práve v minulom roku prišlo k zmareniu ľudového hlasovania, ktoré iniciovalo viac ako pol milióna občanov. A viac ako pol milióna občanov dodnes nemôže používať svoj materinský jazyk v úradnom styku, i keď toto právo im zaručuje ústava. Prezident tiež podľahol súčasnej módnej vízii, keď hovoril o potrebe hľadania styčných bodov medzi polarizovanými tábormi, zjednocovaní či hľadaní kompromisov. Reálna situácia je taká, že na Slovensku existuje boj medzi zástancami právneho štátu a bezprávia, medzi obhajcami ľudských práv a ich potláčateľmi, medzi presadzovateľmi demokratického režimu a budovateľmi režimu diktátorského. A kompromis s vrahmi, únoscami a mafiánmi jednoducho nie je možný. Napriek uvedenému je dôležitosť správy o stave republiky značná a nepochybná. Je sumárom udalostí, ktoré zapríčinili mimoriadne zlé postavenie krajiny v demokratickom svete. Najväčším problémom správy a slovenskej spoločnosti pritom je, že zostane nepovšimnutá. To však už prezident Michal Kováč naozaj nemohol nijako ovplyvniť.
