Minulý týždeň sa laureát Nobelovej ceny, Milton Friedman, snažil dokázať, že Európa je už štruktúrou pre zavedenie spoločnej meny nevhodná. Teraz švédsky ekonóm Magnus Blomstrom prináša argumenty obhajujúce Európsku menovú úniu (EMU) ako možno poslednú a jedinú nádej, ktorá by zvrátila jej prehlbujúcu sa neefektívnosť a priniesla kontinentálnemu priemyslu a obchodu väčšiu konkurencieschopnosť.
ŠTOKHOLM: Európa sa teraz pripravuje na príchod novej meny - eura. Zástancovia EMU argumentujú, že prijatie jednotnej meny bude mať mnoho pozitívnych efektov, a to ako na mikroekonomickej, tak i makroekonomickej úrovni. Na "mikro" úrovni sa predpokladá, že sa znížia transakčné náklady a neistota vo všetkých obchodoch, vzhľadom na každodenné zmeny jednej meny v iné, v konečnom dôsledku prinášajúce ešte väčší vzostup výkonnosti. Na "makro" úrovni sa predpokladá, že najväčším efektom bude zníženie úrokových mier, s pozitívnymi vplyvmi na rast európskych investícií a celej ekonomiky.
Akokoľvek tieto pozitívne efekty môžu byť videné ako rozhodujúce, len nemnohí kvalifikovaní ekonómovia ich považujú za dostatočné na to, aby viedli k odstráneniu súčasného systému zameniteľných kurzov. Väčšina naopak zdôrazňuje, že Európa nie je optimálnou menovou oblasťou. Je to hlavne vďaka príliš strnulému miestnemu trhu práce a jeho neschopnosti riešiť a vyrovnávať otrasy zvonku. Európsky trh s pracovnou silou je extrémne mobilný a európske odborové zväzy sú veľmi konzervatívne. Pokiaľ napríklad na budúcom území európskej meny bude jeden región či krajina výrazne poškodená, povedzme, relatívnym poklesom cien svojho exportu a robotníci odmietnu buď sa presťahovať tam, kde budú môcť nájsť novú prácu, alebo neprijmú prispôsobenie svojich miezd (smerom dolu, samozrejme) novej situácii, bude zvýšenie nezamestnanosti nevyhnutné.
A tak ako sa to javí dnes, EMU by mohla byť porovnávaná s tlakovým hrncom bez zabudovaného poistného ventilu. Existuje tu bezpochyby základné riziko zvýšenej nezamestnanosti ako dôsledok menového zjednotenia, zvlášť keď už teraz mnohé európske krajiny čelia vysokej nezamestnanosti. A tak pri ďalšom oslabení mnohých vlád je možnosť, že celý EMU projekt skolabuje, skutočne veľmi vysoká. I letmý pohľad na nedávnu minulosť Európy tieto obavy potvrdzuje. Dva predchádzajúce pokusy o užšiu menovú spoluprácu v Európe - Wernerov plán, ktorý sa začal v roku 1971, a Európsky menový systém (EMS) z roku 1979 - oba jednoducho stroskotali. Pravdepodobnosť ďalšieho bolestnejšieho zlyhania zatiaľ nebola znížená, pretože žiadny jasný "záchranný ventil" zatiaľ nebol nikým predstavený.
Napriek tomu si myslím, že EMU je pre Európu výhodná. Moja argumentácia je nasledujúca. Rovnaké faktory, ktoré robia Európu nie príliš optimálnou menovou oblasťou, tiež viedli v priebehu minulých desaťročí k rýchlej erózii konkurencieschopnosti. Ale strnulý európsky trh práce a ďalšie nedostatky nie sú nemenné, zhora dané vlastnosti európskeho hospodárstva. Naopak, po desaťročia boli direktívne zavádzané v rámci intervenčných hospodárskych politík jednotlivých krajín.
V priebehu tohto obdobia rôzne záujmové skupiny uplatňovali svoje vlastné mocenské záujmy na ochranu a podporu, zatiaľ čo ambiciózni politici riadili väčšinu oblastí európskeho hospodárstva. Obchod sa stal jednoducho len pokračovaním politiky inými prostriedkami. Tieto politicky zavinené nedostatky a deformácie sú dnes tak hlboko zakotvené v politickej ekonómii Európy, že existuje len malá nádej, že by sa tento systém mohol vyliečiť sám od seba. Je potrebná medicína - hádam len dávka EMU môže priniesť dostatočnú liečbu. Menová integrácia by mohla oslabiť existujúce deformácie, znížiť mieru politickej intervencie a posilniť európske firmy v ich konkurencieschopnosť. Pozitívny vplyv na túto celkovú európsku konkurencieschopnosť bude dvojakého druhu:
Po prvé, ako výsledok zvýšenej vnútornej konkurencie. S "jedným trhom" a "jednou menou" sa ceny v jednotlivých členských štátoch EÚ nemôžu príliš líšiť. A tak pri jednotnej mene budeme svedkami zníženia cien tovaru a služieb po celej Európe. A nielen to. Mzdové úrovne sa tiež budú musieť prispôsobiť novej situácii a odborové zväzy budú prinútené byť oveľa viac reálnejšie v požiadavkách. Celkovo toto všetko povedie k zvýšeniu konkurencie medzi európskymi firmami. Po druhé, ako výsledok zvýšenia vnútornej konkurencie. S EMU v tomto priestore bude musieť byť správanie členských krajín EÚ pomerované v globálnom kontexte skôr než len v tom európskom. Toto, samozrejme, prinesie dramatické zmeny v spôsoboch bežného fungovania týchto firiem. Dnes sa veľa európskych spoločností usiluje o to, aby boli rovnako dobré ako najlepšie firmy nemecké, švédske alebo britské. Ale hľadiace len na svojich európskych konkurentov riskujú zaostávanie v celosvetovom meradle. V budúcnosti sa budú meradlá a štandardy správania hľadať v Japonsku a v Spojených štátoch, čo opäť znamená zvýšenie konkurencie pre európske firmy.
V krátkodobom horizonte to bude skutočne studená sprcha pre celý európsky priemysel a obchod. Reštrukturalizujúce sa spoločnosti a celé priemyselné odvetvia budú vyžadovať čas a je pravdepodobné, že tento proces povedie občas i k výpadkom. Na druhej strane môžeme stále dúfať, že tieto inštitucionálne zmeny, nevyhnutne urobené v rámci projektu jednotnej meny, prinesú Európe oveľa väčšiu schopnosť tieto štrukturálne zmeny riešiť. V dlhodobom horizonte sa tieto zmeny ukážu aj tak nevyhnutnými, pokiaľ sa nemá Európa ešte viac prepadnúť za Spojené štáty, Japonsko a ďalšie, dynamickejšie ekonomiky. Avšak stále existuje dôvod, prečo byť skeptický i vzhľadom na eventuálny úspech projektu EMU. A to preto, že jednoducho nemôžeme vedieť, aké dlhé a aké bolestné sa také nevyhnutné prispôsobenie nakoniec ukáže. Poučenie zo znovuzjednotenia Nemecka a proces východoeurópskej integrácie naznačujú, že náklady môžu byť obrovské a dlhotrvajúce. Ďalším problémom je to, že demokracia nerada prijíma horúcu medicínu. Pri už takej vysokej úrovni nezamestnanosti, aká existuje po celej Európe, a pri už takých napätých štátnych financiách sa môže stať, že európski voliči nebudú ochotní prijať ešte ďalšie obmedzovanie, ktoré tento proces iste prinesie, bez ohľadu na predpokladané dlhodobé výhody. Na záver musím povedať, že som pesimistický, pokiaľ ide o šance, že EMU bude spoločná mena odštartovaná k 1. januáru 1999. Ale pri všetkých alternatívach, čo poznáme, myslím, že to stojí za pokus.
Autor: MAGNUS BLOMSTROM, profesor ekonómie, riaditeľ Európskeho
