oblasťou juhovýchodnej Ázie a len v Indonézii - najväčšej z postihnutých ekonomík - vyvolala za uplynulých 6 mesiacov 80 percentnú devalváciu tamojšej rupie voči doláru. Nemalé ťažkosti, vyvolané nestabilitou trhov, sa popri bezprostredných ekonomických ťažkostiach prejavili aj v raste vlny nacionalizmu. Národná hrdosť obyvateľov krajín východnej Ázie - ktorá je založená práve na úspechu ich ekonomík, sa pritom prejavila hneď v dvoch podobách. Tá prvá spočíva najmä vo veľkej vlne publicity a výziev na dôveru a posilnenie národných mien. Od malajských apelov na zníženie nárokov na dovoz zeleniny jej pestovaním v každej rodine až po kórejské reklamy, žiadajúce od konzumentov kávy a čaju používať pri sladení namiesto dvoch iba jednu kocku drahého importovaného cukru. V Indonézii sa objavili nálepky s nápisom "I love Rupiah" - mám rád rupiu - a bohaté rodiny tu verejne predávajú svoje zlato a konvertujú dolárové kontá na národnú menu, aby tak demonštrovali lásku k vlasti.
Spomínaná národná hrdosť má však aj svoju druhú, omnoho tienistejšiu stránku. Tak v Thajsku ako aj v Malajzii už národné vlády ohlásili ako jeden z prostriedkov riešenia krízy vyhostenie státisícov robotníkov zo susedných krajín. Aj napriek ubezpečeniam prezidenta Clintona sa objavili hlasy, obviňujúce zo súčasného stavu USA, ktoré sa údajne týmto spôsobom snažia prinútiť ázijské tigre, aby prijali americkú hru pri globalizácii svetovej ekonomiky. Ďalším nepriateľom, na ktorého sa pokúšajú zvaliť miestni nacionalisti vinu za súčasné problémy, sú čínski prisťahovalci, ktorých malé obchodíky sa stali cieľom protestných demonštrácií najmä na Jáve. Región počas uplynulého víkendu navštívil James Wolfensohn, riaditeľ Svetovej banky, ktorý sa snažil prinútiť Indonéziu, aby prijala reštriktívne opatrenia, odporúčané tak Svetovou bankou, ako aj Medzinárodným menovým fondom. Obe svetové inštitúcie už od vypuknutia krízy dali záruky na niekoľko desiatok miliárd dolárov pôžičiek, ktoré by mali na jednej strane stabilizovať indonézske trhy a obnoviť dôveru investorov, na druhej strane zabrániť spoločenským nepokojom, ktoré hrozia pri hromadnom krachu indonézskych firiem, neschopných platiť zahraničné úvery. Predpokladá sa, že len v hlavnom meste Djakarte by mohlo prísť o prácu až milión ľudí.
