m Každý herec samozrejme býva zväčša po premiére šťastný. Vaše nadšenie ma však doslova zaujalo. Celá ste žiarili, tancovali, stískali kolegyniam ruky... Bolo vidno, že sa vám naozaj zrejme splnil veľký sen a že všetko prižívate oveľa intenzívnejšie než ostatní.

"Už som si myslela, že sa ma spýtate, čo som to tam pri klaňačke organizovala. Lebo to mi vždy manžel vyčíta, prosím ťa, len nič neorganizuj. Ale naozaj som bola nadmieru šťastná. Ohromne som sa tešila, lebo som veľmi dlho túžila vyskúšať čosi podobné. Len som čakala na správnu chvíľu, kým som, povedzme, trochu dozrela. Lebo, ako sa vraví, zle je keď sláva príde neskoro, ale oveľa horšie, keď príde priskoro."

m S tou divadelnou slávou je to diskutabilné. Človek týždne sústredí všetku energiu na skúšanie, potom príde ten lesklý premiérový večer, snáď ešte čakanie na recenzie, no nastupujú všedné dni, reprízy a vy zistíte, že vlastne nič až také prelomové sa neudialo.

"Zažila som ten pocit veľakrát. Človek sa o niečo snažil, dosiahol to a nasledoval útlm. No tentoraz sa to nedostavilo. Z jednoduchého dôvodu. Nemala som na takéto pocity čas. Hneď druhý deň po premiére som cestovala do Prahy, kde som mala na Žofíne koncert, vzápätí ma čakalo predstavenie, ďalšie povinnosti, takže som si to ani nestihla uvedomiť. A to je najlepší liek."

m V súvislosti s premiérou ste často zdôrazňovali, ako veľmi ste snívali o divadle. Splnili sa vaše očakávania?

"Áno. Keď som išla na prvú skúšku, bola som vystrašená. Triasli sa mi ruky, nohy. A zrazu prišli prvé "čítačky" a ja som zistila, že postava mi je úžasne blízka a ohromne ma baví špekulovať, čo si s ňou počať. A keď sme sa presunuli na javisko, až ma zaskočil pocit, že sem patrím. Fakt mi vyhovovala každá kľučka. Zhodou okolností, keď čakám na nástup, stojím medzi kulisami k muzikálu Jozef a jeho zázračný čarovný plášť. Dívam sa na obrovskú sfingu a pôsobí na mňa úplne magicky, že sa v tomto prostredí iného predstavenia rozospievavam a rozcvičujem."

m Spomenuli ste mi, že ste istý čas študovali na VŠMU muzikálové herectvo.

"V osemdesiatomdeviatom som začala chodiť na hudobnú fakultu. Aj s nultým ročníkom som tu bola tri roky. Ale štúdium nebolo organizačne doriešené, a tak sme ho nedokončili. Prijali nás na základe konkurzu. Bol to euforický rok, chceli otvoriť niečo nové, potrebné, ale nebola ešte prichystaná pôda. Strašne som sa tešila, keď som otvárala dvere hudobnej fakulty a ešte viac smútila, keď som ich musela poslednýkrát zavrieť. Počula som, že teraz budú muzikálové herectvo otvárať znova a držím palce všetkým mladým a talentovaným, aby sa to podarilo. Divadlo veľmi potrebuje nové tváre ktoré vedia aj spievať, aj hrať, aj tancovať."

m Nerozumiem tomu celkom. Ako vám odôvodnili, že máte skončiť uprostred štúdia?

"Poviem to hudobným žargónom. Skončilo to fade out, teda dostratena. Uvažovala som o prestúpení na divadelnú alebo filmovú réžiu. Veľmi ma zaujíma, určite sa jej raz budem venovať. Všetko sledujem, čítam scenáre, snažím sa ich aj písať, možno zle, ale to nie je podstatné. Dva roky však tento odbor neotvárali. A tak namiesto školy sme s manželom vymýšľali hudobné projekty. Dlho som nedostala ani žiadnu divadelnú ponuku, ľudia ma mali zafixovanú ako speváčku. Až v apríli minulého roka. Robila som jednu televíznu inscenáciu, kde účinkoval aj šéf spevohry Novej scény Karol Čálik. Mala som spolu s tanečníkmi SND pripravenú choreografiu na starú známu skladbu Hello, Dolly! Videl ma a oslovil, že podobnú rolu chystajú v divadle, či by som nešla na konkurz. A vzápätí mi pri inej príležitosti rolu ponúkol aj riaditeľ Novej scény Dušan Jarjabek."

m Prečo ste sa neobjavili v žiadnom z muzikálov, ktoré Jozef Bednárik pripravil v Prahe či v Bratislave? Absolvovali ste niektorý z konkurzov?

"Jeden, do muzikálu Nine, ktorý mal pán Bednárik robiť v Prahe. Nakoniec sa projekt odložil pre nedostatok financií, ale ak sa bude robiť, mám prisľúbenú rolu. Dokonca som si mohla vybrať, ktorú chcem, čo ma veľmi poctilo. Predtým som však na konkurzy prakticky nechodila. Nie som konkurzný typ, buď ma niekto chce, alebo nie. Už nemám dvadsaťjeden a priznám sa, psychicky zle znášam prísť medzi stošesťdesiat ľudí a čakať, či si ma vyberú. Na to som priveľmi márnomyseľná."

m Vy my ale pripadáte ako človek, ktorý ide veľmi presne za vytýčeným cieľom. Takže celkom nechápem, ak bol muzikál naozaj vašou veľkou túžbou, prečo ste sa neprekonali a neriskli to?

"Iste ma to lákalo. Ale predstava, že by som, povedzme, dostala nejakú minirolu, a tak sa zaradila: z miniroly išla do ďalšej menšej... Myslím, že som urobila správne, keď som radšej počkala. Som presvedčená, že robiť mnoho malých nedôležitých vecí neprináša taký efekt, ako keď si človek počká na veľké veci."

m Ale veď ste sa mohli uchádzať o veľké roly, v Draculovi, Pokrvných bratoch, Jozefovi... Alebo ste mali dojem, že hlavné ženské party už sú dopredu určené?

"Skôr som v tom čase bola tak pracovne vyťažená, že som o tom ani neuvažovala. Ale pravdu povediac, na Draculu som predsa len konkurz robila, na nemeckú verziu. Napokon sa však projekt z nejakých príčin neuskutočnil. A raz som dostala ponuku z Novej scény na Lienku v muzikáli Grandhotel. Je to veľmi roztomilá postava, mohla som si ju skúsiť, ale vtedy mi to neodporúčal manžel. Dokončovali sme práve dosku, mali veľa pracovných záväzkov, nevedel si predstaviť, žeby som si pribrala divadlo. Možno mi aj trošičku nedôveroval a bál sa, že mu z pop-music uniknem do divadla. O čo som sa vlastne celý život aj snažila. Dúfam, že teraz sa mi to podarilo, ale rozdiel je v tom, že dnes sa s tým už môj manžel stotožnil."

m Ste pripravená na divadelný stereotyp repríz? Predsa len, spevák hrá každý koncert v inom meste, spieva na inom podujatí, večery sa líšia...

"Teraz ste trafili do čierneho. Všetku energiu som sústredila na premiéru a keď skončila, mala som pocit - fajn, máme to za sebou, ahojte. Lenže zrazu prišla realita, pani Molnárová, hráte vtedy a vtedy. Naozaj je to zvláštne, začala som sa báť, či sa budem vedieť každý večer koncentrovať. Predsa len som doteraz bola skôr speváčka. Ale potom som hrala prvé predstavenie a keď sa skončilo, bolo mi ľúto, že nehrám aj na druhý deň. Je to naozaj čosi úžasné, už chápem hercov, prečo sa nevedia zriecť javiska."

m A čo ďalej?

"Na tento rok som si toho vymyslela veľmi veľa. Dokončenie tretej dosky, ktorá je tak v polovici cesty. Chcem aby na nej bolo kúsok toho amerického, čo rada počúvam, čo tu nikto nerobí, povedzme štýl blues spojený s mentalitou jednej speváčky zo Šintavy. Plánujem aj vianočnú dosku. Nahrala som už koledy, teraz by som chcela skúsiť umelé vianočné piesne. Na Novej scéne máme naštudovať nemeckú verziu predstavenia a plánujem ešte jednu divadelnú vec, ku ktorej chystám scenár. Ale ešte sa o nej bojím konkrétne hovoriť. Je nás pár nadšencov, ktorí sa pokúsia dať Bratislave čosi, čo ešte nemá."

m Vaše vrstovníčky Lucie Bílá, Iveta Bartošová sa odhodlali stať mamami. Vy o dieťati neuvažujete?

"Ja o dieťati uvažujem už desať rokov. Ale viete, ako to chodí, nie všetko čo človek chce, môže aj mať. A ja som ochudobnená práve o túto stránku životu. Ale zasa mi ju vynahrádzajú všetky deti z našej ulice. V lete sú u nás skoro každý deň, hrajú sa, kúpu v bazéne. Už sa ma aj pýtali, Marcelka, nemôžeme u vás bývať? To, že nemám deti, chápem ako handicap. Kompenzujem si ho aspoň množstvom zvierat. Mám dvoch čistokrvných jazvečíkov, dve mačky a jeden neidentifikovateľný, po celom dome bláznivo pobehujúci objekt menom Astor. Také ufo, o ktorom môj muž tvrdil, že to bude vlčiak. Takže zvierat je u nás naozaj veľa a aspoň sčasti mi spĺňajú potrebu ženy, privinúť si nejakého tvorčeka. Lebo ja som už vo veku, keď by som si kohosi privinúť chcela."

m Jana Šomošiová, divadelná partnerka, prirovnala váš elán, pracovné nasadenie k tanku. Sama ste mi vraveli, že kedysi ste mali tím ľudí, ktorí sa mali starať o váš imidž, ale bolo to ťažké, lebo ste vždy zmenili ich predstavy. Napokon kapitulovali - sprav si, čo chceš. Ako sa však takáto nátura znáša s manželstvom. Čo to znamená, mať doma tank?

"Mimochodom, práve s Jankou sme sa pri skúškach veľmi spriatelili. Má úplnu pravdu. Ale keď ja som tank, tak muž je obrnený transportér, lebo ja som lev, ale on je býk. Vravím, že jeden sme Fudži a druhý Etna, dve sopky, ktoré si celý spoločný život vyjasňujú kompetencie. A záleží len na konštelácii hviezd, kto kedy vyhrá, kapituluje, alebo naopak, tiahne do boja. A všetci naši známi sa na tom výborne zabávajú."