Príbehom okamihu nazval spisovateľ Josef Škvorecký svoju novelu z roku 1958 - Legenda Emöke. Uchopiť silu okamihu, ale predovšetkým mágiu Škvoreckého farebných, nápaditých textov sa pokúsili českí televízni tvorcovia, keď pretlmočili jedno z jeho najpôvabnejších diel do vyše hodinovej, zhustenej televíznej podoby, ktorú mal televízny divák možnosť vidieť v stredu večer na ČT1. Scenárista a režisér Vojtěch Štursa sa netajil tým, že sa vopred "vzdáva" nerealizovateľného cieľa: preniesť Škvoreckého so všetkými jeho nuansami, v celej šírke a hĺbke jeho zvláštneho humoru na obrazovku. Napriek tomu sa k divákovi dostal v Štursovej adaptácii príjemný, a zďaleka nie povrchný "odtlačok" Škvoreckého poetiky. Legenda Emöke je ľúbostný príbeh. Nie však taký, aký sme ho videli nasvietený filmovými a televíznymi kamerami už nespočetne veľakrát. Emöke - tajomná Slovenka s maďarským pôvodom, a Josef - racionalistický redaktor z Prahy, sa stretávajú v horách na odborárskej rekreácii, aby sa tu v pohľadoch a letmých dotykoch zrodila a hneď aj zomrela láska, akú človek stretáva párkrát za život. Nedopovedaná, nezdôvodniteľná, neakceptovateľná, napriek tomu mimoriadne intenzívna. Okamih "nekontrolovaného" ľúbenia sa vzápätí mení na okamih zahodenej možnosti. A odveké poznanie, že život muža so ženou "nie je podivný konglomerát vzájomného porozumenia, dohôd a spoločných záujmov", ale "zákonitý praveký jaskynný pár samca a samice", tiež vyprchá za jednu noc. Čaro inscenácie nepochybne stálo na brilantných výkonoch troch hlavných postáv: Emöke (Ingrid Timková) - bojujúca na dvoch "frontoch" so svojimi zásadami i citmi, Josef (Viktor Preiss) - distingvovaný intelektuál a presvedčený ateista neodolateľne recitujúci do ucha lyrické verše, a Karel (Miroslav Donutil) - ukážkový "buran" a "vyrobený" polointeligent, učiteľ na základnej škole kdesi na vidieku, ktorý dopĺňa nádherne vtipný trojuholník spirituálna-racionálny-fyzický. Šírku príbehu - v pôvabnom kontraste príliš duchovnej lásky a dialógov o Bohu, zasadených do typického odborárskeho prostredia - vyriešili tvorcovia v televíznej skratke tiež šikovne. Niektoré pasáže boli jednoducho prerozprávané zaujímavými vnútornými dialógmi Emöke a Josefa, bez toho, žeby rozvláčnili tempo a napätie príbehu. A celkovému tvaru hry v neposlednom rade pomohla aj citlivá kamera Juraja Šajmoviča.

Samozrejme, že na hodinovom priestore sa nedá prežiť všetko to, čo so Škvoreckého knihou. No cieľom inscenácie ani nebolo suplovať ju. A tak, keď sa v závere Josef pýta sám seba "zostává aspoň něco?", v prípade televízneho zážitku, na rozdiel od vyprchanej lásky, by bolo odpoveďou - určite.