"Nikdy sme neprezentovali, a ani v budúcnosti nebudeme, celé spektrum nezávislej kultúry. Postupne sa okolo nás vytvoril okruh autorov, ktorí zodpovedajú nášmu poňatiu autenticity a zaujímavosti, či už ide o témy, alebo o spôsob ich spracovania. Zároveň sme sa zámerne vyhýbali hlavným prúdom, hoci zahnaným do vonkajšej alebo vnútornej emigrácie, ktorým sa dostatočne venovali iné samizdaty a exilové periodiká," píše sa v úvodníku štrnástky Revolver Revue (RR), ktorá týmto číslom začala v roku 1990 vychádzať oficiálne. Tak ako pre celú našu ponovembrovú spoločnosť, aj pre "revolverku" nastala úplne nová situácia. Vďaka koncepčnému päťročnému profilovaniu zvládol časopis prechod z podzemia na oficiálnu scénu bez problémov. Zo samizdatu, ktorý v Čechách v roku 1985 najskôr pod názvom Jednou nohou (titul Revolver Revue sa objavil v piatom čísle) založili Ivan Lamper, Jáchym Topol a Viktor Karlík, sa už vtedy veľmi rýchlo stalo vyhľadávané periodikum, s ktorým v tom čase úzko spolupracoval celý rad osobností českej kultúry ako Ludvík Hradílek, Alexandr Vondra, Marek Hlupý, Joska Skalník, Zbyněk Petráček a mnoho ďalších. Poézia, próza, divadelné hry, reportáže, rozhovory, dokumenty, listy, recenzie, polemiky, hudobné texty, komiksy mapovali predovšetkým českú kultúru a osobitne literatúru a výtvarné umenie, no revue bola spočiatku aj prakticky jediným samizdatom, ktorý sa systematicky venoval literárnym prekladom (zapĺňajúc tak medzeru po Světovej literatúre šesťdesiatych rokov), pričom jej charakteristickou črtou bolo cieľavedomé prerastanie politiky a kultúry. V čase revolúcie sa Revolver Revue podieľala tiež na založení Nezávislého tlačového strediska, vydávajúceho Informačný servis, z ktorého sa neskôr vyvinul Respekt. V tomto tíme sa pohybovala aj ďalšia osoba z prostredia blízkeho revolverke, Terezie Pokorná, ktorá potom cez viaceré redakčné posty v Revolver Revue prešla v roku 1993 (od čísla 23) do funkcie jej šéfredaktorky. S ňou a s redaktorom a grafikom RR (tretím členom súčasného redakčného tímu je Michael Špirit), už spomínaným zakladajúcim členom revue, výtvarníkom Viktorom Karlíkom, sme sa pozhovárali o minulosti, súčasnosti a budúcnosti časopisu i o veciach viac či menej súvisiacich.

m Zatiaľ posledné číslo, ktoré vaša miniredakcia pripravila, bola tridsaťpäťka, v podtitule opäť ponúkajúca takmer 400 strán pre literatúru a výtvarné umenie. Vráťme sa však ešte pred november.

Viktor Karlík: "Prvé číslo malo asi 50 výtlačkov a 66 strán, začínalo sa na cyklostyle, posledné predrevolučné číslo, ktoré zhodou okolností vyšlo v novembri 1989, malo náklad vyše 500 kusov. Tlačilo sa už ofsetom, bol to samizdat na vysokej technickej úrovni. Ten náklad bol možný vďaka kontaktom, najmä Josku Skalníka, na tlačiarne a ľudí, ktorí to vtedy boli ochotní načierno vytlačiť. Čo sa týka histórie samizdatu v Čechách, prelom v rozmnožovaní, počte exemplárov, spôsobil časopis Vokno a Revolver Revue sa v tom vlastne poučila práve uňho. Priestor pre výtvarné umenie v plnej šírke umožnila potom až porevolučná éra, hoci aj predtým vychádzali profily napríklad Jindřicha Chalupeckého, príbehy Vladimíra Boudníka, Jiřího Kolářa, časť Boudníkovej korešpondencie, Basquiat, Warhol - ukážka z týchto diel bola však istým kompromisom s limitujúcou kvalitou reprodukcie."

m Ponovembrové vystúpenie z ilegality, to bola asi neopakovateľná zmes pocitov víťazstva, satisfakcie, nových plánov...

V. K.: "Iste, ale aj nečakaných starostí. Úvodné porevolučné číslo v roku 1990, štrnástka, to bol náš prvý stret s polygrafickou realitou postkomunistickej krajiny, vlastne vtedy ešte dosť komunistickej. Pripravené číslo ležalo v tlačiarni vyše trištvrte roku a my sme riešili desivé problémy s tým, aby to vôbec niekto vytlačil. Paradoxne s tým boli väčšie problémy než so samizdatom."

m Prezentácia tohto čísla vám však tie starosti zrejme vynahradila.

V. K.: "Náklad štrnástky bol neuveriteľný - desaťtisíc kusov. Bola s tým spojená obrovská akcia vo vypredanej Lucerne s názvom Zlatá Klamovka. Vystupovali tam rockové kapely z okruhu krčmy Na Klamovce, kde sme sa v dobách samizdatu často stretávali. Bolo to niečo, čo by už dnes asi nešlo zopakovať. S Klamovkou súvisí aj známa história s jednou zarámovanou fotografiou, ktorá tam visela. Bol na nej portrét istej modelky, ktorý sa od deviateho čísla stal vlastne naším logom."

m Ako ste prišli k názvu Revolver Revue?

V. K.: "Na to je niekoľko teórií. Napríklad František Stárek, vydavateľ Vokna, tvrdil, že on je ten, kto prvý vyslovil, že Jednou nohou je taký revolverový plátok. Ďalšie interpretácie revolveru sa pohybujú od toho, že časopis obieha, cirkuluje, až po známy výrok, parafrázujúci Göringa - keď počujem slovo kultúra, siaham po revolveri."

m Zmena politickej situácie sa zväčša odrazí v koncepcii periodika, žánroch, témach, adresátovi, cieľoch. O vašej revue to, myslím, nemožno povedať.

Terezie Pokorná: "Princíp - v zásade zaoberať sa tým, čo považujeme za zaujímavé a dôležité, ale čomu nevenujú pozornosť ostatní - pretrval, to mi pripadá ako celkom normálna ctižiadosť ľudí, ktorí robia časopis. Je veľa toho, čo nie je zverejňované alebo sa tomu venuje malá pozornosť, pričom to nemusia byť len veci aktuálne. Často sú z povojnových, päťdesiatych rokov i staršie, o všeličom sa tu dlho nemohlo hovoriť, to sa stále vynára. Jedna z výhod tohto revolveru je, že je hrubý a je tam priestor urobiť portréty takmer monografického charakteru, takže občas supluje prácu i väčších nakladateľstiev alebo galérií. V roku 1990 sa však predsa len objavili dve nové tendencie - mierny odklon od určitých publicistických alebo politických tém, čo súviselo s tým, že vznikol politicky zameraný Respekt, a keďže Viktor a niektorí ďalší vtedajší redaktori RR pracovali aj, alebo už len v ňom, tak revolverka bola zameraná akoby na umenie. Hovorím zámerne akoby, pretože stále tam tá politika, sociálne otázky, záujem o krajiny s totalitným systémom, prebleskovali. Druhým trendom bolo, že redakcia sa menej orientovala na zahraničnú literatúru, keďže sa obnovila Světová literatúra a iné špecializované časopisy. Ale inak veľa vecí tam zostalo."

V. K.: "Pre mňa ako redaktora, ktorý si to pamätá od začiatku, bolo vždy tým najdôležitejším, že vec, ktorá sa má objaviť v časopise a ktorej pomáham na svet, ma zaujíma. Snažím sa tam dávať to, čo ma osloví alebo z nejakého iného dôvodu považujem za dôležité, aby sa tam objavilo."

m Prečo práve alebo prečo len literatúra a výtvarné umenie, ako to proklamujete v podtitule revue?

T. P.: "Ono to nie je len, je to prevažne. Objavujú sa tam aj veci z divadla, hudby i ďalšie."

V. K.: "Ten podtitul charakterizuje zameranie, ktoré prevažuje."

m Nesúvisela potreba vzniku Kritickej Přílohy Revolver Revue s tým, že viaceré menšie publicistické žánre z revue vypadli?

T. P.: "Ani tak nešlo o žánre, ale súvisí to zasa s tým, čo hovoril Viktor, že vždy je tu niečo, čo nás zaujíma. Mali sme dojem, že v periodikách, od ktorých sme to očakávali, nečítame kritiky jednak o veciach, ktoré by nás zaujímali a jednak od autorov, o ktorých si myslíme, žeby k tomu mali čo povedať. Tak sme zvažovali čo a ako, až v roku 1995 vznikla príloha, ktorá teraz vychádza, rovnako ako ,veľká` revue, trikrát do roka. Tam je aj hudba, televízia, film, architektúra, spoločnosť, ale deliaca čiara je taká, že v Revolver Revue je umenie a v prílohe reflexie."

m Vráťme sa ešte k výtvarnému umeniu. Časopis, ktorý sa, použijúc vaše slová, venuje "prevažne" literatúre a výtvarnému umeniu, má prirodzené ambície aj dobre vyzerať. Neprichádza pri jeho grafickej úprave ku kolízii v určovaní priority medzi slovom a obrazom, či obsahom a formou?

V. K.: "Mám na to jednoznačný názor, úprava časopisu a knižky je v prvom rade služba textu a musí vychádzať z obsahu. Má to byť prehľadné, dobre čitateľné. Samozrejme, môžu byť druhy časopisov alebo tlačovín, kde aj netradičné výtvarné spracovanie môže byť súčasťou obsahu."

m Spomínali ste desaťtisícový náklad prvého porevolučného čísla, ktorý by časopisu zabezpečil pokojný finančný život. Aká je súčasná realita?

T. P.: "Revolverka má dnes náklad zhruba 2000 kusov, Kritická Příloha okolo 1500. Samozrejme, máme problémy s peniazmi. Je tu síce doteraz podpora ministerstva kultúry, ale chce to pri každom čísle ešte nejakého sponzora. Človek si musí zvyknúť, že má na jedno-dve čísla, príliš sa tým neznepokojovať, žiť v dobrej viere, že to nejako dopadne a snažiť sa tomu, samozrejme, pomôcť, ako je to len možné. Teraz nám veľmi pomáha najmä Pro Helvetia a Open Society Fund. Raz, keď to s číslom 26 vyzeralo veľmi nahnuté, nám neobyčajne pomohla pani Fárová. Bolo to ojedinelé, že hlavným sponzorom bol jednotlivec. Dostať reklamu do časopisu nášho typu je ťažké. Revolverku ľudia vnímajú viac ako knihu, zborník než časopis. Koniec koncov, je to vec do knižnice, ale zasa sa tomu nedá dať cena ako knihe alebo katalógu."

V. K.: "Po finančných škandáloch, ktoré prepukli niekedy vlani pred letom, knižný trh stagnuje, náklady knižiek a časopisov idú dole, kým ceny papiera a ostatných položiek rastú. Kúpyschopnosť ľudí, ktorí čítajú tento časopis, sa zmenšuje."

m Číslo 33, venované charte a anticharte, však zmizlo z pultov veľmi rýchlo, a mnohí by si ho radi kúpili...

T. P.: "Neboli sme si istí, či to náhodou nebude ležiak. Buď nemáme odhad, alebo sa tá spoločnosť chová nevyspytateľne. Toto číslo zháňali aj tí, čo možno revolverku nečítajú, a pritom inak nič príliš nenasvedčuje tomu, žeby sa česká spoločnosť chcela s touto dobou nejako hlbšie vyrovnávať."

m Hovoríte o finančných problémoch vášho časopisu. O pár kilometrov na východ od vás je však štát, ktorý nielenže nepodporuje tú časť kultúry, ktorá sa mu nehodí, ale sa ju dokonca snaží najrôznejšími "transformáciami" pacifikovať, ak nie priamo zlikvidovať.

V. K.: "Podporovať len takú kultúru, ktorá sa štátu páči, na to je ťažko nájsť slušné slovo. U nás dostane v podstate každý časopis od ministerstva kultúry aspoň nejakú podporu. To však nemá príliš veľa peňazí, a tak si každý hľadá ďalšie zdroje. Ale na druhej strane ani u nás nejaká tzv. kultúrna politika neexistuje. Pritom by stačilo, keby štát dal na časopisy o nejaký ten milión viac, čo je v podstate smiešna čiastka, a situácia by bola naprosto vyriešená. To sú zo strany štátu de facto umelé problémy."

T. P.: "Myslím, že je to aj problém samotných intelektuálov. Je tu zakorenené, že kultúra má byť niečo, čo je rado, že je rado. Tí ľudia sami sa s tým zmierujú, že nie sú peniaze."

V. K.: "Skôr to riešia tak, že namiesto toho, aby o tom písali, apelovali, radšej urobia komerčné preklady alebo napíšu do solventnejších - komerčných - periodík, a tým si zarobia na to, aby zasa mohli robiť to, čo ich skutočne zaujíma."

m Nepomáha riešiť túto situáciu účasť umelcov vo vysokej politike?

V. K.: "Všeobecne na mňa umelci v politických funkciách pôsobia príšerne. Keď sa pozriem o osem rokov späť na človeka, ktorý je tzv. umelcom a pôsobí v politike, a človeka, ktorý nie je umelcom a tiež pôsobí v politike, tak sa mi nezdá, žeby bol v ich činoch nejaký podstatný rozdiel, ani vo vzťahu ku kultúre a jej problémom."

T. P.: "Vstupom do politiky sa títo ľudia, zdá sa, plne realizujú a umenie v sebe akoby odrezali. Nepozorujem, žeby vo funkcii mali nejakú výraznú slabosť pre umenie, záujem pomôcť. Našťastie sú aj ľudia, ktorí robia to, čo robili vždy - píšu, venujú sa nezávislej publicistike, pretože sa na určité veci nemôžu dívať, proste sú občiansky angažovaní v tom najlepšom slova zmysle. Napríklad sedia v nejakej rade a tam sa snažia pomôcť. Ide o ľudí, ktorí pomáhajú veciam práve vďaka tomu, že nikdy nepristúpili na nejaké politické hry."

m Ešte stále pomerne hektická doba prináša neraz nečakané zmeny postojov ľudí. Práve váš časopis však pôsobí pre mnohých ako istý pevný bod.

V. K.: "Dúfam, ale nedá mi nespomenúť jednu historku. Kedysi sme v samizdate publikovali interview s Charlesom Bukowským, ktoré robil pre Playboy. Tam sa ho tiež pýtali na politiku a on povedal taký svoj aforizmus, čo je pre neho politika, ktorý bol, ako je u Bukowského obvyklé, veľmi sprostý. V tom čase sme sa tomu všetci smiali a pripadalo nám to výstižné. Mne to pripadá výstižné dodnes, no množstvu mojich bývalých kolegov z Revolver Revue to dnes už asi výstižné nepripadá. Buď sa na tej politike zúčastňujú, alebo ju berú strašne vážne. Našťastie existujú ľudia, ktorí sa nezmenili, či už to bolo v komunizme, alebo terajšom prvotnopospolnom kapitalizme. Sú to ľudia, ktorí k nám písali za samizdatu, píšu teraz, stále ich rovnako zaujímajú tie isté veci a hodnoty. A uchovali si citlivosť voči javom, ktoré sa vyskytujú v každej spoločnosti. To mi pripadá ako to najpodstatnejšie."

T. P.: "Človek by, samozrejme, nemal mať krátku pamäť. Veľa vecí po novembri je skvelých. Ale na druhej strane je zasa veľa ľudí, ktorí povedia - nemáme sa na čo sťažovať, pozrite sa ďalej na východ - a tým je to pre nich vybavené. Je to do istej miery alibizmus. Akoby sa tým novembrom všetko skončilo: mali sme tu revolúciu, Havel je prezident, chvalabohu za to a že sa dejú veci, ktoré napríklad nedávno vyplávali na povrch, to už ako by ich nezaujímalo. Veľa ľudí, ktorí pred novembrom prejavovali zdravý inštinkt, nehovorme politický, ale v zmysle občianskej angažovanosti a uvažovania, akoby odrazu prestali premýšľať."

m Vlani sa v Revolver Revue objavil rozsiahly portrét Ruda Dzurka, plánujete v najbližšom čase opäť načrieť do slovenskej kultúry?

V. K.: "Keď vyšla tridsaťdvojka s Dzurkom, vzápätí telefonovali študenti z Bratislavy a žiadali naň kontakt, že chcú o ňom točiť film. To ma potešilo. Samozrejme, chystáme slovenské veci, niečo bude už v najbližšom čísle a v priebehu roku potom väčší blok. Tú myšlienku sme mali už dávnejšie, teraz by sa mala stať skutočnosťou."

m Skončime tam, kde sme začali - pri úvodníku z prvého ponovembrového čísla. Tam sa v súvislosti s budúcnosťou časopisu hovorí, že ten, kto chce získať široký prehľad o priereze domáceho a zahraničného diania, nech sa obráti na špecializované časopisy. Ale komu ide o autentickú tvorbu, stojacu nie vždy v ohnisku záujmov nakladateľov, no zaujímavú aktuálnosťou námetu či pravdivosťou výpovede, pre toho je tu Revolver Revue. Nasledujúcich sedem rokov potvrdilo túto proklamovanú líniu, čo vypovedá aj o tom, že vás to baví, chvalabohu, stále rovnako...

T. P.: "Pre nás je desivá predstava profesionalizácie určitého druhu. Tá je, samozrejme, dobrá v zmysle toho, aby veci fungovali. Ale predstava, že sa v tom nejako usadíme, že sa revolverka stane tzv. pevnou súčasťou kultúry a nás už by trebárs tak nebavila (čo by asi bolo na nej strašne vidieť), to by mi pripadalo ako najhorší koniec. Takže dúfam, že dokážeme vycítiť správnu chvíľu prípadne od toho aj odísť. Vylúčiť však nemožno, že k tomu budeme donútení aj inými okolnosťami. A čo sa týka plánov - naozaj všetko ide strašne spontánne, tak ako časom vznikla Kritická Příloha RR, naša knižná edícia či výročné ceny, môže sa zrodiť niečo ďalšie, čo si momentálne vôbec nevieme predstaviť."