Nie je ľahké nájsť protiargumenty na znechutené konštatovanie, že po nežnej revolúcii sa u nás nič nezmenilo. Zmenilo sa aspoň jedno: poznáme sa. Už sa poznáme. Spoznali sme sa ako národ. Zistili sme, že neexistuje Slovák ako taký, typický a typizovaný predstaviteľ kolektívu zvaného národ. Zistili sme, že sú medzi nami dobráci i hajzli, svätci i diabli. Ako v každom inom národe na tejto zemeguli. Stratili sme o sebe ilúzie a našli sme národné sebavedomie. To je užitočné. Ba čo viac: mali sme nekonečné množstvo príležitostí spoznať ľudí okolo seba. A to nielen tých najvyšších. Poznáme šéfov politických strán, úradníkov, policajtov, novinárov, cirkevných hodnostárov, členov predstavenstva... Dokonca začíname menovite a po ksichte poznávať väčšie i menšie ryby z rybníka zvaného Podsvetie. No povedzte: kedy sme mali možnosť (a tiež záujem) poznať Toho a toho na tom a tom poste. Vrcholom je, že sa všeobecne známymi stávajú aj tzv. šedé eminencie, ktorých náplňou práce je diskrétne inkognito. Čože, mne je takáto strata súkromia prirodzená: spolu s hercami, spevákmi a ďalšími spisovateľmi som bol odjakživa zvyknutý pod seba sa podpísať, svoje meno tvár a názory dať na všeobecné použitie. Teší ma, že takto museli vyliezť zo svojho teplučkého smrádočku intimity a imunity poslanci, vyslanci a veľvyslanci, zriadenci, zmocnenci... Že budeme všetci niesť svoju zodpovednosť. Lebo tie dôsledky toho, že už všetci vieme, kto je kto, prídu - hneď po zoznamovacom večierku.