pracoval ako nakladateľský redaktor. Od roku 1963 až do zákazu bol zástupcom šéfredaktora časopisu Literární noviny, v roku 1968 a 1969 pracoval v rovnakej funkcii v časopise Literární Listy (na jeseň `68 premenovaný na Listy). V roku 1969 odišiel do USA, kde až do jari 1970 prednášal ako visiting professor na univerzite v Ann Arbor (Michigan) českú literatúru. Po návrate do vlasti bol vylúčený zo všetkých organizácií a zbavený možnosti publikovať, jeho knihy boli vyradené z knižníc. Zákaz publikovania bol odvolaný až v roku 1989. V januári 1990 bol zvolený za predsedu Českého centra Pen klubu, v súčasnosti je jeho podpredsedom. Je autorom množstva hier, esejí, poviedkových súborov a románov, ktoré boli preložené do 31 jazykov. Z jeho tvorby vyberáme najznámejšie tituly: Hodina ticha (román, 1963), Milenci na jednu noc (poviedky, 1963), Zámek (hra, 1964), Loď jménem naděje (novely, 1969), Milostné léto (román vyšiel v 68 Publishers manželov Škvoreckých v roku 1972), Ministr a anděl (hra, 1973), Moje veselá jitra (poviedky vyšli v 68 Publishers roku 1978), Moje první lásky (poviedky vyšli v 68 Publishers roku 1985), Soudce z milosti (román, 1986), Láska a smetí (vyšlo roku 1987, preložené do angličtiny, dánčiny, švédčiny, slovinčiny, francúzštiny, hebrejčiny, nórčiny, taliančiny, nemčiny, španielčiny, turečtiny, portugalčiny a holandčiny), Už se blíží meče (eseje, fejtóny, 1990), Čekání na tmu, čekání na světlo (román, 1993), The Spirit of Prague (vyšlo iba po anglicky roku 1994), Poslední stupeň důvěrnosti (román, 1997).

Kundera, Škvorecký, Lustig, Hrabal, Vaculík, Havel, Kohout a - Ivan Klíma. Veľké súhvezdie českej literatúry druhej polovice 20. storočia, ktoré rešpektuje celý literárny svet. Aj naposledy menovaného postihol normalizačný zákaz publikovania, čo ešte viac podnietilo záujem zahraničných korešpondentov o jeho názory i tvorbu. Záujem, samozrejme, neutíchol ani po uvoľnení pomerov. Tento mesiac Ivan Klíma ochotne prijal vo svojom dome na predmestí Prahy aj redaktorov zo SME. Spisovateľova pracovňa akoby vychádzala z jeho kníh. Kužeľ svetla vpadajúci cez veľké okno do rembrandtovského šerosvitu osvetľoval monumentálnu "alexandrijskú" knižnicu tajuplne skrývajúcu borgésovské labyrinty ľudských snov. V strede miestnosti v kresle sedel spisovateľ a pokojným hlasom rozvažoval každú odpoveď. Jeden dlhočizný rad je v knižnici venovaný aj autorovej tvorbe, ktorá bola preložená do 31 jazykov (!) - podľa Klímu aj do takých "obskúrnych" jazykov ako čínština, hindčina, gréčtina či estónčina...

m V júli minulého roku uplynulo tridsať rokov od vášho pamätného prejavu na Zjazde spisovateľov, na ktorom ste spolu s M. Kunderom, L. Vaculíkom, A. Klimentom a ďalšími ostro kritizovali najrôznejšie aspekty politiky KSČ. Ako si na tieto udalosti spomínate?

"Boli sme vtedy ešte mladí, plní entuziazmu a zároveň naštvanosti, čo vyústilo do nášho prvého vzpriečenia sa režimu. Sprievodné nadšenie, ktoré naše prejavy vyvolali, bolo pre mňa do budúcnosti dosť poučné. Keď totiž vzápätí stranícke vedenie zadupalo proti nám, entuziazmus zrazu poklesol, ľudia sa začali báť a snažili sa hľadať kompromis. Nás, prirodzene, z kandidátky vyškrtli. Keď neskôr dával Saša Kliment návrh, aby zaradili na kandidátku Havla, Kohouta a ďalších, nedostal dosť hlasov. Bol to klasický príklad českého vzplanutia a rýchleho ochladnutia, čím sa zaoberám aj v eseji, ktorú momentálne píšem. Domnievam sa, že keby sa ľudia naozaj vzpriečili, tak by strana pravdepodobne trochu cúvla. I keď treba povedať, že nasledujúce represie boli v porovnaní s represiami počas následnej sovietskej okupácie veľmi mierne."

m Vás napríklad vzápätí vylúčili zo strany...

"To mi až tak neprekážalo. Horšie bolo, že zakázali Literární noviny - respektíve nezakázali, ale kompletne vymenili celú redakciu, pričom zo starej tam zostal len korektor. Zjazd spisovateľov však určite dal Pražskej jari výrazný impulz."

m Hovorili ste o vzplanutí a následnom ochladnutí. U spisovateľa by však malo byť vzplanutie permanentné, prípadne malo by trvať dlhšie ako vychladnutie.

"V určitých chvíľach dochádza k masovo prijímanej nálade - a konkrétne po zjazde išlo o skepsu. Spoločné nálady sú veľmi nákazlivé i keď si myslím, že ľudia sú vo svojej podstate individualisti. Je príznačné, že výkyvy sú prudké a idú tesne za sebou."

m Pražské vydavateľstvo Hynek vydáva vaše Spisy, ktoré, ako píše v knihe Čekání na tmu, čekání na světlo vydavateľ, by mali sprehľadniť vašu tvorbu. Ide o vedomú retrospektívu?

"Je to vydavateľova iniciatíva. Ja by som s tým nikdy neprišiel. Zatiaľ však namiesto zobraných spisov mi vychádzajú samé nové knihy, pretože som ešte neprestal písať. Konkrétne Čekání na tmu, čekání na světlo je reedícia knihy vydanej pred štyrmi rokmi, ktorá bola, a vraj už je aj tá súčasná, úplne rozobraná. Teraz sa práve pripravuje reedícia trochu zabudnutej knihy Loď jménem naděje z roku 1969."

m Do akej miery prerábate text v reedíciách?

"Väčšinou ide len o štylistické zásahy. Keď si knihu prečítam po tridsiatich rokoch od jej vzniku, je pochopiteľné, že mnohé vety mi pripadajú ako zbytočná vata. Pripisujem iba jedno, dve slová. Zväčša ide o škrty, ktoré sú podľa mňa dobré, pretože niekedy stačí jedno nevhodné slovo na knižnej stránke a pokazí celkový estetický zážitok."

m Zostane však po úpravách príchuť dobovej autenticity?

"Áno, lebo myšlienkovo to neupravujem. V minulosti som napríklad často používal slovo veľmi, ktoré sa mi dnes vo viacerých prípadoch zdá zbytočné. Podobne som škrtal iné nadnesené slová. Škrtal som tiež vety, ktoré dopovedávali daný obraz. Zostal iba zmysel vecí."

m Vaši interpreti často hovoria o výrazných autobiografických črtách vašich literárnych hrdinov. Kde sa u vás končí realita a kde sa začína fikcia?

"Tieto svety sa nedajú oddeliť, pretože sa až príliš prelínajú. Napríklad v Čekání na tmu, čekání na světlo nemajú hrdinovia črty mojej autobiografie. Jeden je kolaborant, druhý prezident..."

m ...ide o Husáka?

"...dal som postave isté Husákove rysy, ale nechcem, aby ľudia hovorili, že ide o neho. Človeku sa lepšie píše, keď si zoberie niektoré konkrétne detaily zo života. Navyše môj prezident je totálny paranoik a žije vo vidinách, čo nebol Husákov prípad. Avšak pre tieto vonkajšie rysy som nechcel vydať knihu, ktorú som už mal napísanú v roku 1983. Obával som sa, že by to Husák vzal osobne a kým dovtedy boli k nám pomerne tolerantní, potom by sa rozbesneli. Naviac, príbeh bol príliš abstraktný a fantazijný. Až po novembrovej revolúcii som dopísal reálne časti o kameramanovi a časti pôvodného príbehu premenil do filmových poviedok, ktoré on píše. Tým kniha dostala hlbší zmysel. Hrdina žil mizerný, nečestný život a písal si vidinu o tom, aký by chcel byť."

m Stále si myslíte, že pri pochopení autorových myšlienok sa musí čitateľ stotožniť so silným príbehom v knihe?

"Kniha musí mať príbeh, aby si ju čitateľ našiel. Česká kritika sa na to hnevá, pretože v móde je stále postmoderna. Možno i preto mám väčší ohlas v zahraničí. Príliš veľa príbehu im pripadá zastarané. Snažím sa aj o netradičnú kompozíciu, no príbeh by nemal chýbať. Preto mám rád Grahama Greena, ktorý má zaujímavejšie príbehy ako ja, navyše, v oveľa exotickejšom prostredí. Príbeh by mal zároveň obsahovať nejakú myšlienku, posolstvo, čo je azda v knihe to najpodstatnejšie. Keď je to bez príbehu, tak je to esej. A keď je to bez posolstva i príbehu, tak je to postmoderna..."

m Vaše knihy boli doteraz preložené do tridsaťjeden jazykov, čo okrem iného znamená, že vaša literatúra dosť ovplyvňuje myslenie ľudí. Myslíte si, že literatúra môže výrazne pôsobiť na ľudské správanie sa?

"Literatúra môže ovplyvňovať len malú časť ľudí. Veľmi často sa stáva, že človek sa pri čítaní knihy s ňou rýchlo stotožní. Stáva sa to i mne, aj keď už poznám autorské finty a nepoddám sa im ako normálny čitateľ. Napriek tomu, keď ma kniha chytí, tak ma ovplyvní. Samozrejme, je to len na krátky čas. Zvlášť, ak je človek v nejakom citovom rozpoložení - napríklad, keď je zaľúbený. Žiaľ, literatúru s istým posolstvom číta čoraz menej ľudí. Navyše, v našom hektickom živote sa na človeka doslova valia príbehy - z televízie, kín, počítačov. V porovnaní s našimi predkami, ktorí prečítali za život desať kníh, ľudia vidia dnes desať televíznych príbehov za týždeň. Nestriedmosť, ktorá je charakteristická pre túto civilizáciu, sa týka aj literatúry."

m Môže teda kniha prežiť informačný pretlak?

"Domnievam sa, že by mohla prežiť ešte pár desaťročí. Zaujímavé je, že aj Bill Gates vo svojej Informačnej diaľnici, kde predpovedá úplný zvrat vo všetkom, hovorí, že ľudia budú stále čítať knihu. Očakáva však, že všetky informácie budú na počítači."

m Vidím, že aj vy používate počítač...

"Už dávnejšie na ňom pracujem. Teraz mám dva. Používam Word Perfect a Windows. Ten druhý - novší mi nanútil syn. Je tam e-mail, fax, Internet..."

m Zmenilo sa pri písaní knihy na počítači aj vaše myslenie a nápady?

"Počítač mi uľahčil písanie, pretože v minulosti som veľa času strávil škrtaním a často sa stávalo, že doškrtanú stranu som už nemohol po sebe ani prečítať. Posledný román Poslední stupeň důvěrnosti je taký hrubý ako Soudce z milosti a napísal som ho za rok, na čo by som bez počítača nemohol ani pomyslieť."

m Vaša kniha Láska a smetí z roku 1987 je prirovnávaná ku Kunderovej Neznesiteľnej ľahkosti bytia. Domnievate sa, že je to presné?

"Skôr sa mi zdá, že ich dávajú do kontrapunktu. Lásku a smetí som trochu komponoval ako literárnu polemiku s Kunderom - presnejšie s jeho názormi na lásku k žene a deťom. Jeho životný názor je mi dosť cudzí..."

m V čom konkrétne?

"On je v podstate mizogýn, čiže nemá rád ženy a deti. Ženy sú v jeho románoch nejakým spôsobom ponížené, dominantný je muž. Sex dominuje nad láskou, zatiaľ čo u mňaje to naopak. Hoci zdôrazňujem iné princípy, nemá to nič spoločné s hodnotou samotnej knihy. Kunderu si veľmi vážim a myslím si, že je to jeden z najlepších súčasných svetových autorov."

m Ako sa vám pozdávala sfilmovaná podoba Neznesiteľnej ľahkosti bytia v podaní amerického režiséra Philipa Kaufmanna?

"Film sa mi už v tomto smere vôbec nepozdával. Všetko, čo je v knihe najhoršie, sa dostalo do filmu."

m Vedeli by ste si predstaviť sfilmovanú Lásku a smetí?

"Myslím, že by to nedopadlo dobre."

m Nepoznáte režiséra, ktorý by sa priblížil vašim predstavám?

"Možno by sa taký režisér aj našiel, no zatiaľ ho nepoznám."

m Ktorú vlastnú knihu máte najradšej a prečo?

"Azda by ňou bola práve Láska a smetí. Písal som ju spontánne, je veľmi autentická, lebo som ju prežíval. Je tam reflektovaná smrť môjho otca, ktorého som mal veľmi rád. Podarilo sa mi do nej dať, a to dostatočne stručne, väčšinu tém, ktoré považujem za životné. Myslím si, že sa mi podarilo vytvoriť zaujímavú kompozíciu - akúsi koláž, ktorú čitateľ vníma ako neustále striedanie motívov. Ľudia mi hovorili, že knihu prečítali jedným dychom. A to považujem za realizáciu mojich predstáv o literatúre. Myslím, že aj v poslednom románe sa mi podarilo povedať niečo nové. Inak je celý o viere."

m Aká je vaša viera?

"Nie som príliš veriaci človek. Vychádzam z toho, že v tomto storočí nastala hlavná zmena, ktorá bude pokračovať aj v storočí budúcom. Ostatne, píšem o tom aj v eseji s názvom Between Security and Unsecurity (Medzi istotou a neistotou), ktorú si objednalo anglické nakladateľstvo Thames and Hudson. Za východiskový bod považujem fakt, že človek po tisícročia žil v rozmere ľudského času, pričom sa očakávalo, že bude koniec sveta. A aj keď biblickí patriarchovia žili osemsto, deväťsto rokov - stále to bolo ešte predstaviteľné. Zrazu vstupujeme do iného rozmeru, vieme o galaxiách vzdialených niekoľko sto miliónov svetelných rokov. Tento nekonečný priestor je mimo ľudskej predstavivosti. Podľa môjho názoru mýty a predstavy spojené so starým časom sa môžu v konfrontácii s novým poňatím času premeniť alebo budú zanikať. To je zároveň odpoveď na otázku o mojej viere."

m Je teda vaša esej o budúcnosti aj o potrebe viery?

"Človek potrebuje vieru. A to ho často vedie k tomu, že si hľadá náhradné viery. To bol napríklad Hitlerov nacionálny socializmus či Leninov a Stalinov komunizmus. Dnes sa to javí ako smiešna vec, pri ktorej zblblo pár ľudí. Avšak zblbli milióny, ktoré boli ochotné sa dať za túto náhradnú vieru aj zabiť. Podobné viery, rovnako ako rozličné sekty, sú však veľmi krátkodyché. Skríženie vedy a totálnej nevedy, popularita homeopatie, móda astrológie - to všetko sú úniky pred novým poňatím času a priestoru. Je to únik z racionálneho sveta."

m Neradi sa pohybujete v mystike?

"Ja tomu neverím. Po otcovi som racionálny. A aj keď som kedysi, podobne ako on, podľahol komunizmu, rýchlo sme z neho vytriezveli."

m Možno, že človek sa utieka k rôznym vieram, pretože sa obáva o svoj koniec. Nevie si predstaviť smrť a najmä, čo bude po nej.

"Základom je skutočne strach zo smrti, preto množstvo veľkých náboženstiev ponúka posmrtný život, a teda aj vedomie väčšej rozlohy času. Ľudia predsa len nechcú mať všetko až také racionálne, a preto sa utiekajú k náhradným svetom."

m Nevznikajú potom celoživotné traumy?

"Myslím, že človek nemusí mať depresiu, keď prijme svoj osud. Som jeden z mála ľudí, ktorí netrpia depresiami a pritom viem, že mi už veľa života nezostáva."

m To však človek nikdy nevie...

"Viem však, koľko času mi už zostať nemôže. Viem, že mi už nezostáva štyridsať rokov..."

m Ste zástupcom predsedu českého PEN klubu. V akom stave sa nachádza toto elitné združenie spisovateľov?

"Myslím, že situácia sa dosť zlepšila. Ľudia majú opäť záujem o literatúru. Keď prišiel po novembri `89 do Prahy nositeľ Nobelovej ceny za literatúru William Golding, zorganizovali sme večer, na ktorý prišlo osem ľudí. Dnes by ich možno prišlo tridsať... Fakt je, že dvakrát do mesiaca máme pravidelné čítania a raz do mesiaca máme otvorené dvere - a vždy je plno."

m Aký je váš názor na tohtoročného laureáta Nobelovej ceny za literatúru Daria Foa?

"Nedávno som mal na návšteve jedného kolegu zo Švédska a hovoril mi, že je to hanba pre celý Nobelov výbor. Ja však Daria Foa príliš nepoznám, takže by som ho nechcel hodnotiť. Určite by som však vedel o lepších autoroch, ktorí Nobelovu cenu nedostali."

m Myslíte, že ju Milan Kundera dostane?

"Asi nie, pretože je Čech a pred pätnástimi rokmi ju dostal Seifert. Je v tom aj kus diplomacie. Najbližšie ju teda dostane niekto z tretieho sveta, potom ju zase musí dostať žena, potom prenasledovaný bojovník za ľudské práva z Číny..."

m Stretávate sa ešte so svojimi niekdajšími priateľmi?

"S Kunderom nie, pretože prichádza do Čiech inkognito a aj s pánom prezidentom Havlom sa stretávame čoraz menej. Azda najviac sa stretávam s Uhdem a Vaculíkom."

m Myslíte si, že v prípade V. Havla svet prišiel o kvalitného dramatika alebo Čechy získali prezidenta s medzinárodnou prestížou?

"Rozhodne je dobre, že išiel za prezidenta. Myslím si, že v dráme už povedal to dôležité. A ako prezidentovi sa mu otvoril nový priestor pre jeho aktivitu. Naviac je vynikajúci esejista - teda človek premýšľajúci o spoločenských pomeroch. A či už presadzoval dobré alebo zlé zásady, to ukáže až čas. Dnes je však doslova móda ho kritizovať, ale osobnosť jeho formátu nemožno posudzovať bez patričného odstupu."

m Nikdy ste nemali ambície ísť do politiky?

"Vždy som si chcel písať a zostať nezávislý, čo je teraz oveľa ľahšie ako za minulého režimu. Odmietol som všetky funkcie a teraz vidím, že som urobil dobre."

FOTO: Podľa P. Kohouta je Ivan Klíma poslom dobrých správ. Počas rozhovoru sa jeho pozitívny vzťah k životu prejavoval takmer permanentne.

Autor: ĽUDO PETRÁNSKY ml., FOTO SME - ALAN HYŽA