Ak niečo výrazne pomáhalo HZDS predĺžiť svoju moc až za rok 1994, bola to dvojaká nezrelosť nášho politického života. Po prvé - strany s demokratickým programom boli málo kooperatívne a nad dôverou prevládla v rozhodujúcich chvíľach rivalita. Po druhé - voliči stále verili, že demokraciu a slobodu za nich obháji niekto iný a chýbalo im odhodlanie postaviť sa za svoje záujmy.
Na pozadí tejto skúsenosti z volieb 1994 treba vidieť plán na účelovú novelizáciu volebného zákona. Ten ráta práve s týmito problematickými stránkami nášho verejného života, ktoré už raz pomohli predĺžiť obdobie postkomunizmu na Slovensku.
Plán na zmenu pravidiel súťaže zároveň ukazuje, že aj V. Mečiar hodnotí svoju situáciu ako prehratú. Je však zároveň rozhodnutý ukázať nám svoje osvedčené "umenie neodísť". Volebný systém, ktorý mu vyhovoval v troch minulých parlamentných voľbách, je odrazu "zlý". Dnes, keď eso najvyšších preferencií drží v rukách SDK, predseda HZDS chce zmenou volebného zákona urobiť z esa mínus. Koalície majú byť znevýhodnené tým, že na koaličnom volebnom lístku bude volič musieť označiť (na rozdiel od volebného lístka jednej strany) aj to, ktorému členovi koalície dáva svoj hlas. Toto na pohľad nevinné opatrenie (veď nejako sa musí zrátať, či členovia koalície dosiahli aspoň po 5 percent) spôsobí každej koalícii veľké volebné straty. Lístky sa totiž už dávno nerozosielajú voličom domov: dostávajú ich až vo volebných miestnostiach, kde sú neraz nepozorní a pod časovým a situačným tlakom. Aj preto pomerne málo občanov využíva právo dať okrem hlasu strane aj preferenčný hlas osobe na kandidátke strany. V minulých voľbách toto právo využila ani nie polovica voličov. Táto okolnosť však neznehodnotila ich volebné lístky, lebo krúžkovanie nie je povinnou súčasťou volebného aktu.
V prípade, ak by V. Mečiar presadil zákon, obsahujúci povinnosť dosiahnuť 5-percentnú hranicu aj pre každú z koaličných strán, pribudne voličom koalícií ďalší volebný úkon. Lenže ten, na rozdiel od preferenčného hlasu, už nebude dobrovoľnou, ale povinnou súčasťou volebného aktu. Toto je však porušením ústavného princípu, podľa ktorého volebná súťaž musí byť spravodlivá a pravidlá musia byť pre každého rovnaké - pre kandidátku strany aj pre kandidátku koalície. Strany, ktoré tvoria SDK, sa napriek tomu musia zúčastniť na voľbách ako SDK. Vnútorná jednota, ktorá sa napriek všetkému v SDK vytvorila, je základom, na ktorom sa dá postaviť obrana SDK: buď pôjde jej päť strán cestou novej volebnej strany, alebo sa zúčastnia na voľbách na dvoch samostatných kandidátkach (KDH a DU), ktoré prichýlia kandidátov menších strán SDK. Volebná koalícia by sa tak zmenila na politický blok SDK s dohodou o povolebnej koalícii.
Ak dáme bokom plány na jeden volebný okrsok (pričom výhoda, že V. Mečiar bude stáť na čele jedinej kandidátky HZDS je len domnelou, dnes to nie je s jeho popularitou vôbec ružové...), na stole premiérovej pracovne nachádzame ešte jeden plán: obmedziť právo opozície dohliadať na regulárnosť priebehu volieb. Po novembri 1989 tu bola opozičná kontrola samozrejmosťou. Patrí k základným pravidlám demokracie, že ak voľby organizuje ten, čo je pri moci, musí umožniť momentálnej opozícii, aby sa mu pozerala na prsty. Inak môže vzniknúť podozrenie, že napríklad aj napriek moderným počítačom (alebo naopak, práve vďaka nim!) nebude vyhodnocovanie vždy bezchybné. Podľa doterajších vyjadrení šéfa HZDS práve v dozore nad regulárnosťou volieb je tu vraj jeden veľmi zlý príklad: regulárnosť referenda BOLA ustrážená v súlade so zákonom o referende a v súlade s Ústavou SR. Práve toto súčasná moc považuje za chybu, s týmto sa hotuje niečo urobiť - tak, aby sa do hry dostalo podozrenie, že voľby 1998 nebudú regulárne. Ak manipulácia s 5-percentným kvórom ráta s nedôverčivosťou vnútri SDK, pohrávanie sa s obmedzením kontroly volieb ráta s tým, že SDK a ostatná opozícia nenájdu inú odpoveď, než kritiku a prípadný bojkot volieb.
Nie, priatelia! Keď sme si v novembri 1989 mysleli, že iní za nás zvalili povestný múr a že my len pohodlne prejdeme cez široký prielom do éry slobody a blahobytu - mýlili sme sa. História pre nás pripravila ešte jednu veľkú, záverečnú kapitolu príbehu o konci totalít na Slovensku: obranu slobodných volieb 1998!
Autor: JÁN BUDAJ podpredseda DU