Zajtra sa v parlamente začne volebný maratón voľby najvyššieho reprezentanta krajiny - hlavy štátu. Keďže predseda vlády a HZDS Vladimír Mečiar trvá na tom, že chce byť obmedzeným prezidentom - štyri kompetencie hlavy štátu neprechádzajú na žiadny iný orgán či osobu - možno s pravdepodobnosťou vyššou ako istota konštatovať, že volebné rituály sa síce zajtra začínajú, ale nevedno, kedy sa skončia. Nezvolenie prezidenta pritom znamená nielen zvolenie obmedzeného prezidenta, ale aj obmedzenie rozdelenia jednotlivých mocí a obmedzenie politického ratingu krajiny.
Možnosť nominovať kandidáta na post hlavy štátu je pritom pre politické strany v normálnej krajine na konci dvadsiateho storočia - v ktorej štátna moc funguje na zásadách demokratického pluralitného pôsobenia politických subjektov - vítanou príležitosťou, ako v jednoduchej a zhutnenej forme predstaviť hlavné vízie o smerovaní krajiny. Pre politické strany, ktoré majú takúto príležitosť, je to cťou. Na Slovensku hnutie, ktoré v predchádzajúcich voľbách dostalo najväčšiu dôveru občanov, takouto možnosťou nielen pohrdlo, ale zmarilo aj vôľu pol milióna občanov, ktorí chceli referendom umožniť aj ďalším prejaviť vôľu, či chcú voliť prezidenta sami alebo nie. A v parlamente jeho poslanci zabránili prijatiu zákona o priamej voľbe prezidenta ľudom. Vedomí si počtu vlastných poslancov urobilo HZDS z voľby najvyššieho reprezentanta krajiny takmer bezvýznamnú udalosť. Potvrdilo však správnosť rozhodnutí rôznych zoskupení demokratických štátov o absencii základnej politickej kultúry vládnej garnitúry.
K tomu, že zajtrajšia voľba prezidenta bude zrejme viac v pozornosti predstaviteľov zahraničných krajín ako predstaviteľov krajiny samotnej, prispeli však aj opozičné strany, ktoré nezvládli stratégiu postupu. Prispela k tomu ústava, ktorá nerieši vydieranie ústavnej väčšiny poslancov a neumožňuje ho odstrániť znížením ich počtu v druhom kole voľby. A tak ďalej a tak podobne. V. Mečiar, ktorý chcel voliť hlavu štátu už v polovici decembra minulého roka, na rozdiel od opozičných strán dodnes nie je schopný ani len nájsť osobu, ktorá by podľa názoru hnutia mohla zastupovať a reprezentovať krajinu. Politická realita je teda taká, že Slovensko teda bude istý čas bez hlavy štátu. V podstate na tom nie je nič čudné - bezhlavo sa totiž správa takmer po celý čas od svojho vzniku.
