Činohra SND Bratislava * Ľubomír Feldek: Horor v horárni * Dramaturgia: Martin Porubjak a Peter Pavlac * Scéna: Emil Drličiak * Kostýmy: Jana Kuttnerová * Hrajú: Marián Labuda, Stano Dančiak, Diana Mórová, Marko Igonda, Tomáš Maštalír, Kristína Turjanová/Lucia Lapišáková, Alexander Bárta/Vladimír Kobielsky, Gabriela Dzúriková/Anikó Vargová, Branislav Bystriansky/ Marián Miezga * Réžia: Patrik Lančarič
Premiéra 19. a 20. januára 2002 na Malej scéne SND.
Ach, naša mladosť povinne neprečítaná! Mohli by sme sa popriznávať k všelijakým príhodám. Mne obrovský erárny Hviezdoslav v istom období dokonca visel v kancelárii nad hlavou. Raz ktosi pri pohľade naň zahmkal: Puškin! Poučená postmodernou prehodnocujem aj tento zážitok. Bolo to až také nedorozumenie?
My čo sme už nejaké to alternatívne divadlo odskákali, vieme, že ani nad novou verziou Hájnikovej ženy sa nepatrí vraštiť kritické obočie. Svár žánrov totiž nie je sprievodným javom neúspešného hľadania, ale metódou. A ak sa vám zdá, že scéna je celkom amatérska, nepomýľte sa, je to geniálna citácia Scénickej žatvy.
Diaľkové prepínanie
Štýlové a významové skraty boli však v prípade maloscénického projektu mladého tímu také silné, až som mala chuť požiadať svojich spolusediacich, aby prestali prepínať to diaľkové ovládanie. Chvíľka poézie, vybrané state z Holmesa, Monty Pythons, pondelková životopisná inscenácia, rozprávka o krásnej horárke, Dereš, záznam z folklórnych slávností, policajné okienko. Dokopy to mohol byť len avizovaný horor.
Netuším, do akej rubriky divadlo pri koncoročnej štatistike túto premiéru zahrnie, pretože na scéne sa dialo všeličo – bábkové divadlo a parodované muzikálové tančeky za zvukov plného playbacku nevynímajúc. Len v bulletine avizovaná Pretty Woman sa nekonala, lebo zvádzanie pána Artuša bolo naskrze bezzubé, a to takmer vo všetkých verziách príbehu. Lebo zabudli sme upozorniť, že po prvej polhodine hry je aj menej zbehlým divákom jasné, že to až do konca bude len o výkladoch reinterpretovanej cover verzie známeho retropríbehu. Od úkladnej lúpežnej vraždy až po nežný flirt, ktoré by len tie najfanatickejšie feministky označili za znásilnenie.
Diana Mórová sa do postavy horárky vložila dušou a telom a ako jediná prepínala na svojom hereckom nástroji aj nejaké tie registre. Herečka sa postarala aj o najvzrušujúcejší moment celého večera. Nechcem prezrádzať, spomínam to len preto, aby páni zmorení poéziou náhodou nepremeškali istý moment. Jej partneri Čajka (Marko Igonda) a Villáni (Tomáš Maštalír) pripomínali skôr humorné paródie na nie veľmi chytrých hercov. Keď sprievodcovia dejom – právnik Országh (Marián Labuda) a lekár Nádaši (Stano Dančiak) – skonštatujú, ako im čas pri rozprávaní pekne ušiel, prebehne hľadiskom tichý smiech. Mne osobne ešte chýbala verzia Artušovho utopenia v potoku či jeho smrteľný zásah horiacim trámom. Nevyužitým zostalo i priamo sa núkajúce prepojenie s horára Čajku s Čechovovou Čajkou.
Klasika pre mládež
Tento inscenačný počin s marketingovo prívetivým vizuálom fúzatej a rohatej lebky má však nesporne aj svoje klady. Vedenie divadla si môže urobiť čiarku za príležitosť danú mladému režisérovi a zároveň aj za uvedenie niekoľkých slovenských dramatikov na scénu. V poeticko-prozaickom texte Ľubomíra Feldeka totiž možno nájsť nielen humor jemu vlastný, Hviezdoslava či ľudovú spisbu, ale i ozveny poetiky Štepka či Klimáčka.
Ako vraví jedno múdre slovenské príslovie, pri dvoch dramaturgoch sa najskôr dieťa obarí. Chvályhodný zámer inscenátorov – sprístupnenie klasika mladému divákovi – sa však podaril. Študentom hra istotne pripomenie recesné scénky na ich maturitnom večierku.
Ach, milý Watson, takto to teda bolo. Zdôrazňujem, že len v jednej z možných kritických interpretácií diela. Pravda totiž neexistuje a nikto by nemal súdiť. Vzkriesený gróf Villáni nám vo svojom záverečnom preslove radí dobre. Aby sme následne nepotrebovali ani advokáta Országha, ani lekárničku doktora Nádašiho.
