J. Šomošiová, M. Molnárová, J. Benedik, Z. Mauréry, R. Halák, A. Swan a ďalší.
Neviem, či si to vedenie Novej scény uvedomilo, ale ostatnou premiérou spevoherného súboru samo spochybnilo výčitky svojim predchodcom, pokiaľ ide o obsadzovanie z externého prostredia a zjavné sympatizovanie s muzikálom. Abrahámov Ples v hoteli Savoy je síce operetou do špiku kosti, no dnešní tvorcovia sa pokúsili "prežitému" žánru vysloviť nedôveru a posunúť do novotvarovanej polohy s označením hudobná revue. Z operetnej predlohy sa, samozrejme, spievaním na mikroporty nestal muzikál, skôr tento "mačkopes" obral partitúru o kus autentického zvukového pôvabu. Nuž a pokiaľ ide o sólistov, tak na 1. premiére dominovali práve dámy obsadené na základe konkurzu.
K operete maďarského rodáka Paula Abraháma nemožno zamlčať (v bulletine sa o tom nepíše), že jej úspešná berlínska premiéra v decembri 1932 sa uskutočnila krátko pred nástupom Hitlera do funkcie a ten ju okamžite (zrejme pre nie čisto nemecké obsadenie) zmietol z repertoáru. Skladateľ vzápätí utiekol pred nacizmom do Ameriky, aby sa po ťažkých rokoch, sprevádzaných duševnou chorobou, vrátil po vojne do Nemecka zomrieť.
Novoscénické naštudovanie Plesu v hoteli Savoy akoby na jednej strane tolerovalo zmenu hudobného imidžu, na druhej ho však - a to je jeho šťastie - poňalo v duchu jemu vlastného veľkooperetného štýlu. Javisko, do ktorého pozadia sa zmestil i komorný orchester, hýrilo farbami a leskom (výtvarník Miloš Pietor), spolu s pestrými kostýmami (Naďa Šimunová) s rozkošou balansovalo na hrane pre operetu nie nebezpečného gýča, no najmä otváralo pre dej dynamické a atmosférové prostredie. Peter J. Oravec je dnes u nás najlepšie orientovaným operetným režisérom, poznajúcim mantinely žánru a schopným v rámci nich i prekračovať klišé. Preto ani sporný "pohyb" s operetným žánrom či dorobená a vlastne zbytočná rola konferenciéra, nezlomili predlohu. Dirigent Rudolf Geri sa so zmodernizovanou úpravou zžil ako s vlastným dieťaťom a celý komparz v Zahorákovej invenčnej choreografii vložil do hry kus srdca. Zo sólistov v prvom rade treba vyzdvihnúť prekvapujúco suverénny debut Marcely Molnárovej, výborne spievajúcej, hrajúcej a tancujúcej Daisy, ktorá sa na divadelnej scéne priam našla. Na menšej ploche La Tangolity to isté platí o už skúsenejšej Zuzane Mauréry, temperamentnej, vtipnej a šarmantnej. Bonvivánsku parketu opustil i Jozef Benedik a rolu Mustafu Beja vychutnal do detailov. Vedľa herecky napredujúcej Jany Šomošiovej (Madeleine) však hlavne spevácky sklamal Juraj Romančík ako markíz Faublas.
Autor: PAVEL UNGER (Autor je hudobným kritikom)
