už niekoľkokrát tak ústami samotného pápeža Jána Pavla II., ako aj prostredníctvom svojich diplomatických misií pri OSN. Možno povedať, že táto téma je spolu so zákazom výroby nášľapných mín jednou z najčastejších v registri oficiálnych vystúpení šéfa diplomacie, arcibiskupa Jean-Luisa Taurana i osobitného pozorovateľa pri sídle OSN v New Yorku, arcibiskupa Renata Martina. Jej aplikácia sa v poslednom čase čoraz viac spája najmä s Kubou, nemožno však zabudnúť ani na krajiny Perzského zálivu a Líbiu, s ktorými sa Vatikán napriek americkej nevôli snaží nadviazať užšie diplomatické kontakty. Na túto skutočnosť sa pravdepodobne spoliehal aj Fidel Castro počas svojho historického vystúpenia na summite FAO v Ríme v novembri 1996, ktorý zároveň využil aj na stretnutie s Jánom Pavlom II. Castro sa v závere svojho prejavu stretol s nadšeným aplauzom väčšiny zúčastnených delegátov. Akékoľvek rozhodnutie americkej administratívy je však do značnej miery determinované neoblomným postojom približne miliónovej komunity kubánskych emigrantov, usadených najmä na Floride, pre ktorých sa akékoľvek obchodovanie s Kubou rovná kolaborácii s Castrovým režimom. O priazeň týchto voličov nechcú prísť ani demokrati, ani republikáni. Postoj americkej administratívy sa však najmä v súvislosti s nedávnym prijímaním tzv. Helmsovho-Burtonovho dodatku dostal do priameho rozporu s jej západnými spojencami. Dodatok totiž výrazne postihuje aj krajiny, ktoré obchodujú so štátmi, na ktoré je podobné embargo uvalené.