ých štátov sa stal 26. januára 1993 prezidentom Českej republiky. Držiteľ mnohých významných svetových ocenení a čestných doktorátov. Spoluzakladateľ Charty 77, jeden z jej hovorcov. V komunistickom režime prenasledovaný za svoje politické názory, viackrát uväznený - aj za rozvracanie republiky. Dramatik, autor mnohých divadelných hier, esejí a politických článkov. Naďalej sa angažuje najmä v oblasti ľudských práv a pri presadzovaní občianskej spoločnosti. Zajtra o 10. hodine sa začína v Španielskej sále Pražského hradu voľba nového českého prezidenta, pri ktorej pozorovatelia predpokladajú opätovné a bezproblémové zvolenie Václava Havla do funkcie hlavy štátu. Nemá totiž vážnejších protikandidátov - okrem neho sa o post prezidenta zatiaľ uchádzajú iba Stanislav Fischer (Komunistická strana Čiech a Moravy) a Miroslav Sládek (Združenie pre republiku - Republikánska strana Československa). Václavovi Havlovi už verejne deklarovali podporu najpočetnejšie poslanecké kluby.
# Tak ako Slovenská aj Česká republika nedávno oslavovala 5. výročie svojho vzniku. Počas tohto obdobia ste stáli na jej čele. Je na tom dnes ČR lepšie alebo horšie, ako keď ste nastupovali do prezidentskej funkcie?
"Za tých päť rokov sa udialo mnoho dobrých i veľa zlých vecí. Medzi tie dobré patrí asi to, že Česi i celý svet si zvykli na to, že sme samostatný štát. Pre mnoho Čechov bolo rozdelenie štátu udalosťou dosť traumatizujúcou. Mám dojem, že sa s tým vyrovnali, že sme si zvykli na existenciu českého štátu, že ho českí občania prijali za svoj a že ho prijalo i medzinárodné spoločenstvo. Boli sme pozvaní na vstup do NATO, sme v prvej skupine krajín, ktorá začne rokovanie o svojom budúcom členstve v Európskej únii, a to sú nepochybne úspechy. A to je iste dobré. Rovnako je dobré, že pokračovali ekonomické reformy, hoci s mnohými problémami. Čo je zlé, to sú práve tie problémy, ktoré reformu sprevádzajú. Ale aj mnohé ďalšie spojené s budovaním právneho štátu, s tvorbou akejsi priaznivej spoločenskej klímy, s tvorbou občianskej spoločnosti. V mnohých týchto oblastiach máme veľké resty. Nie som spokojný so stavom vecí verejných, povedal som to aj nedávno vo svojom prejave v Rudolfíne pred dvoma komorami nášho parlamentu. Nevidím však situáciu nijako katastroficky, naopak, chápem ju ako skúšku našej demokracie, ako akúsi maturitu."
# Ako vnímate a interpretujete posledné politické udalosti v Českej republike? Ide o krízu politickú, ústavnú, krízu politických elít alebo o puč?
"Samozrejme, žiadny puč v Českej republike nebol. O tom by som musel vedieť, keby tu mal byť puč. Nie je to ani žiadna ústavná kríza. Tieto udalosti možno nazvať politickou krízou, krízou politických strán, krízou jednotlivých politických osobností, krízou politickej kultúry. To všetko možno použiť. Ale odmietam, že ide o puč alebo o ústavnú krízu."
# V čom vidíte hlavné príčiny tejto politickej krízy?
"Tých príčin je nepochybne mnoho. To by bola téma na celú brožúrku, určite sa tým budú zaoberať politológovia a sociológovia. Ja by som sa zmienil iba o jedinej a možno základnej príčine a tá je úplne totožná s príčinou analogických kríz aj v iných postkomunistických krajinách, či už na Slovensku, Poľsku, Bulharsku či v ktorejkoľvek inej. Hoci v každej krajine má úplne inú podobu, ale všetko sú to krízy, ktoré podľa môjho názoru súvisia s mladosťou demokracie a nevyzretosťou demokracie, s mladosťou a nevyzretosťou politikov. Veď naša demokracie je osemročné dieťa a osemročnými politickými deťmi sú aj naši demokratickí politici. V stabilizovaných západných demokraciách sa ľudia so záujmom o politiku politikou zaoberajú od šesťnástich rokov, celý život sa chystajú na to, že až budú mať povedzme 50-60 rokov, budú trebárs ministerským predsedom. To je niečo iné, ako keď človek do najvyšších politických štruktúr spadne zo dňa na deň. Jednoducho, je to akási súčasť fenoménu postkomunistickej demokracie."
# Funkcia prezidenta je funkciou politickou. Pripúšťate svoj podiel spoluzodpovednosti za súčasnú politickú krízu? Ak áno, aký?
"Je mi ťažko odpovedať. Samozrejme, ako hlava štátu nesiem podiel zodpovednosti za všetko, čo sa v štáte robí. A pred inými štátmi, pred svetom, musím tak či onak brať na seba aj zodpovednosť za vnútorné politické i ekonomické problémy, aj za zahraničnú politiku krajiny. Nemôžem sa zo spoluzodpovednosti vyhnúť. Ale zároveň by som bol rád, keby každý rozlišoval mieru tejto spoluzodpovednosti. Sám cítim, že táto miera je pomerne malá, pretože existujú veci, na ktoré upozorňujem už päť či osem rokov, pred ktorými päť či osem rokov varujem. Presne teraz sa tieto veci potvrdzujú, presne teraz sa dejú. Tie, pred ktorými som veľa ráz varoval. Častokrát som bol označovaný za prezidenta, ktorý sa správa ako disident, ktorý si nevšimol, že sa ocitol vo vysokej politike, že pôsobí v politickej funkcii, správa sa nediplomaticky, kritizuje pomery vo vlastnej krajine namiesto toho, aby ju chválil, a podobne. Môžem povedať, že v tomto ohľade mám takpovediac čisté svedomie. Možno mi azda vytýkať, že som svoje názory mohol presadzovať či uplatňovať energickejšie. To je možné, ale to súvisí s mojou povahou. Možno som málo energický, možno niektoré susedné krajiny majú energickejších premiérov, ako som ja prezident."
# Podľa viacerých oponentov i novinárov ste v kritickom prejave pred parlamentom v Rudolfíne zabudli na seba. Nebolo po osemročnom upozorňovaní namieste, aby ste v ňom aj konkrétne pomenovali, nielen aké chyby sa stali, ale aj kto ich urobil?
"Nie je pravdou, že som sám seba z tohto prejavu vyňal. Kto ho pozorne počúval alebo si ho pozorne prečítal, mohol zistiť, že som stále hovoril v prvej osobe množného čísla - my sme urobili to, my sme dopustili ono, my sme sa správali tak či onak. Ja som podrobil kritike politiku tohto štátu. Témou prejavu nebolo hľadať vinníkov. A zdá sa mi, že to tak celkom prezidentovi ani neprislúcha, aby pri každoročnom prejave pred parlamentom neustále hľadal nejakých vinníkov. Ak vláda niečo robí zle, má na to poukazovať opozícia a povedať, že vláda je vinná tým a tým. To je vecou jednotlivých politických subjektov. Nevidím svoju úlohu v tom, že budem neustále niekoho obviňovať a hľadať akýchsi vinníkov. Cítim však ako svoju povinnosť zamyslieť sa nad chybami politiky tohto štátu. A to som urobil. Povedal som, že miera zodpovednosti môže byť rôzna, seba som z toho nevyňal, hovoril som v prvej osobe množného čísla. Odtiene miery zodpovednosti či zavinenia neboli témou prejavu. Napokon, akési zamyslenie sa nad situáciou či nad chybami bolo iba krátkou časťou úvodu prejavu. Hlavnou časťou boli námety pre budúcnosť, bohužiaľ, toho si málokto všimol."
# V prejave ste vyslovili názor, že v českej spoločnosti je žiaduca potreba ukotvenia morálnych princípov, posilnenia občianskej spoločnosti, priamejšieho podieľania sa občanov na veciach verejných. Ako si predstavujete ich realizáciu? A myslíte si, že problémy, o ktorých ste hovorili, vyriešia predčasné parlamentné voľby v júni?
"Áno, naozaj ide o to posilniť účasť občanov na verejnom živote. Ako to urobiť? Napríklad podporou samospráv a ich kompetencií. V našom prípade je to vybudovanie regionálnych samospráv, presun kompetencií, ktoré má teraz štát, do ich rúk. Je to podpora neziskového sektora, je to presun prerozdeľovacích procesov z centra na jednotlivé subjekty, ktoré by mali priamo platiť neziskovým subjektom formou odpisu z daňového základu a podobne, aby všetko nešlo cez štátny rozpočet. Je to ekonomickejšie a vťahuje to spoločnosť viac do verejného záujmu. Ide vlastne o proces akejsi deetatizácie, odštátňovania. Či nadchádzajúce voľby v tomto smere umožnia akýsi krok dopredu v tomto smere alebo nie, to sa neodvážim momentálne posúdiť. Ani k parlamentným, ani k iným voľbám sa však ako k zázračnému riešeniu rozhodne neupínam, lebo je to vec dlhšieho procesu. Ide totiž aj o tvorbu občianskeho sebavedomia, a to je čosi, čo chce svoj čas, pretože je to vec akéhosi vývoja ľudskej duše."
# Môžete ozrejmiť často používaný pojem nepolitická politika? Čo to znamená?
"To je metafora, ktorú som použil niekedy pred 15 rokmi, aj to v úvodzovkách a v úplne inej súvislosti, keď som hovoril o politickom dosahu mravného správania sa disidentov. Moji odporcovia z nepochopiteľných dôvodov a z akejsi absolútnej lajdáckosti z vlastného myslenia mi tento pojem dnes prisudzujú ako nejakú politickú koncepciu. Samozrejme, nie je tomu tak. Politika je politická."
# Presun kompetencií na samosprávu záleží na politikoch, na ich politickej vôli. Napokon, aj Česká republika je založená na systéme pôsobenia politických strán. Momentálne prichádza k štiepeniu pravicových strán tak ODS, ako aj ODA. Aký je váš názor na tento proces?
"Myslím si, že štiepenie pravice, o ktorej hovoríte, je proces dobrý. Pravicové strany totiž vznikali trochu hekticky a rýchle v porevolučnom čase. Terajšie preskupovanie možno znamená, že sa vytvára akési prirodzenejšie a autentickejšie spektrum politických subjektov, odpovedajúce takzvanej pravicovej časti voličstva. Dúfajme, že je tomu tak, možno je to proces dobrý, ktorý urobí ponuku politických strán občanom zrozumiteľnejšou, bližšou, prijateľnejšou. Dnes sa veľmi často stretávam s tým, že ľudia hovoria - neviem, koho mám voliť, všetky strany sú mi protivné, asi voliť ani nepôjdem. Dúfajme, že po tejto kryštalizácii bude ponuka pestrejšia a aj títo ľudia, o ktorých som hovoril, v nej nájdu toho, komu môžu dať svoj hlas."
# Podľa vás teda nejde o rozklad pravice na základe antipatie jej doterajších predstaviteľov, ale na základe programových rozdielov? Teda, že vznik nových strán nie je poznačený osobnými vzťahmi jednotlivých politikov?
"To sa zrejme nedá veľmi jedno od druhého oddeliť. Pretože ide o vec programovú, vec osobností a niekde medzi nimi uprostred je vec takzvaného politického štýlu, ktorá súvisí tak s programom, ako aj s osobnosťami. Zrejme ide o kryštalizáciu programovú i politického štýlu, čo, samozrejme, súvisí aj s osobnosťami a ich vzájomnými sympatiami či antipatiami."
# Možno z toho vyvodiť, že je vám sympatický vznik Únie slobody, v ktorej pôsobí bývalý disident Jan Ruml? Ako sa pozeráte na jej vznik?
"S veľkým porozumením, pretože sa domnievam, že pre ODS okrem iných bola charakteristická aj vlastnosť, že jej zaujímavé osobnosti ostávali v tieni vodcu a zrejme sa v tom tieni dusili. Únia slobody im azda umožní, aby takpovediac rozkvitli v celej svojej kráse."
# Politická scéna v Česká republika je rozbitá. Delením existujúcich strán vznikajú ďalšie najmä v pravicovej časti. Sú výsledky v Českej republike už také dobré, že si môže dovoliť mať ľavicovú vládu?
"Bolo by smutné, keby sme na ňu neboli zrelí. To by sme ešte neboli skutočnou demokraciou. Demokracia predsa znamená, že sa striedajú rôzne vlády, pravicové aj ľavicové. Keby sme mali zniesť iba pravicovú vládu, potom by sme mohli byť nejakou Frankovou diktatúrou, a nie demokratickým štátom."
# V prezidentských voľbách nemáte vážneho protikandidáta. Hlavu štátu možno voliť tajnou alebo verejnou voľbou. Ktorú uprednostňujete?
"Už dávno som povedal predstaviteľom parlamentu, že by som dal prednosť tajnej voľbe. Keby som bol zvolený, cítil by som sa lepšie."
# Máte už prichystaný prezidentský program na nasledujúce obdobie?
"Nikdy som zámerne žiadny prezidentský program nenapísal. Domnievam sa, že je hotový a že je prítomný v mojom doterajšom konaní - v prezidentskom aj v celoživotnom. Vo všetkých mojich prejavoch, vrátane posledného, o ktorom sme hovorili, je rozptýlený a prítomný. Vyžaduje to trochu námahy ho nájsť a vyextrahovať. Nebudem to však skúmateľom uľahčovať, nech sa nad tým zamýšľajú sami."
# S akým námetom do diskusie prídete do Levoče na stretnutie stredoeurópskych prezidentov?
"Ústrednú tému formuloval tak, ako je zvykom hostiteľ, prezident Kováč. Vítam ju, pretože je ňou práve téma občianskej spoločnosti. Teda téma mne blízka, o ktorej často premýšľam a hovorím. Je to téma živá a dôležitá vo všetkých krajinách, ktoré sa striasli komunizmu, a prezidenti mnohých z nich budú v Levoči prítomní. Preto na stretnutie neprivážam žiadnu separátnu tému."
