Nazval som toto, v čom žijeme, nedostatkovou civilizáciou. Voľakedy to bolo bežné: to, čo bolo potrebné, nebolo. Ľudový génius reči to nazval nedostatkovým tovarom. Tak ste spoznali dobré a kvalitné veci: že ich nebolo dostať. Všade na okolí bolo toho, čo bolo žiadané, plné pulty. U nás nie. Napríklad také knihy. Všade sa žiadané knihy dotláčali a dotláčali, až bol každý uspokojený. U nás sa musela vaša (moja) známa predavačka poriadne pozohýnať pod pult, aby vám (mne) odkiaľsi z útrob protekcie vyhrabala Hrabala. Potom už toho mali ľudia dosť a chceli žiť v krajine, v ktorej bude všetkého dosť. Aj bolo. Istú dobu. Obchodníci nakupovali a predávali jedna radosť. Dnes sme už znova v nedostatkovej krajine. Už znova nedostať topánky, vetrovky, nohavice, ba aj tie knihy. Takého Hrabala som dostal už len spod pultu od mojej známej predavačky. Alebo diaľničné nálepky. Pretože ich začiatkom roka potrebujeme, niet ich. V normálnej civilizovanej spoločnosti by pri tejto príležitosti natlačili toľko diaľničných nálepok, že by si každý mohol oblepiť auto zo všetkých strán. A možno aj sú natlačené. Možno ich iba nestačili rozdistribuovať. Rozdistribuovanie je fuška. Veď si to povedzte nahlas: roz-dis-tri-bu-o-va-nie! Sedem slabík! Netreba však zúfať, priatelia. Diaľničných nálepok bude zasa dosť. Koncom roka, keď ich už nikto nebude potrebovať.