ť najpopulárnejší šport v čase jeho prestávky do hál je celkom určite myšlienka dobrá, ba čo viac, prospešná. Nestačí však rok-dva na to, aby si to uvedomili aj hráči, aby tréneri do detailov prešpekulovali taktiku a najmä stratégiu, pretože tá je medzi mantinelmi predsa len iná ako na trávnatom ihrisku.

V tejto metodickej oblasti majú "halári" zatiaľ najväčšie rezervy, a aj preto niektoré súboje vyzneli na prvý pohľad dosť živelne. Za každú cenu a aj z vopred nemožnej pozície, či uhla ostreľovať súperovu bránu, na náhodu narážať loptu o mantinel či bez rozmýšľania ju poslať "do ohňa", to nie je žiaden rébus ani pre amatéra v školskej telocvični. Pravda, protiargument môže znieť, že na malom priestore je problematickejšie prečísliť protivníka. A sme pri neuralgickom bode slovenského futbalu - vedieť vyhrať súboj jeden na jedného. Hoci ťažko možno porovnávať výkonnosť a z toho prameniacu rýchlosť i techniku ligistov trebárs s trnavskými internacionálmi, Stanislav Jarábek aj so šiestimi krížikmi na bedrách názorne predviedol, že keď dá človek v teniskách akejkoľvek lopte náležitý cit a integrujúcu myšlienku, hrozí z toho takmer vždy nebezpečná situácia. V Trnave boli zápasy priemerné i veľmi dobré. K tým druhým treba rozhodne zaradiť súboj o tretie miesto medzi Ružomberkom a Prievidzou i finále Žilina - Trnava. Obidva mali potrebnú dramatickosť, gradáciu, zvraty a poskytli vďačnému divákovi to najdôležitejšie - relax, zábavu, zážitok. Každpopádne myšlienku halového futbalu na Slovensku ešte v širšom zábere treba živiť, podporovať ju a perspektívne tvorivo rozvíjať. Po celý rok. Nielen mesiac pred zimou. Tak, aby z kojenca raz vyrástol zrelý dospelý jedinec.

Autor: SME-mb