JAKARTA (PRE SME - PETRA PROCHÁZKOVÁ, JAROMÍR ŠTĚTINA, agentúra Epicentrum) - Ľudia obkľúčili nákladné autá v priebehu niekoľkých minút. Chvíľami sa zdalo, že tých, čo stáli v prvých radoch, rozpučia. Na tradičnom sobotňajšom trhu Boplo v centre Jakarty to vyzeralo, ako keby rozdávali zadarmo zlato. Autá však priviezli zo štátnych indonézskych skladov "len" olej a ryžu. Finančný krach a silnejúca politická kríza v najväčšej ostrovnej ríši sveta sa preniesli zo zmenární a búrz do ulíc. Toho sa vláda najviac obávala.
Niekoľko mesiacov trvajúca finančná kríza v juhovýchodnej Ázii vrcholí v týchto dňoch v štvrtej najľudnatejšej krajine sveta, v 200-miliónovej Indonézii. Dráma sa rozvíja rýchlo. Medzi 2. a 7. januárom indonézska rupia prepadla o viac ako 30 percent. Noviny píšu o "druhej kapitole ázijskej menovej krízy". Prvé dejstvo sa odohralo v júli 1997. Vtedy začali nezadržateľne padať meny väčšiny krajín tejto oblasti. Za pol roka pokleslo filipínske peso o 42 percent, thajský baht o 47 percent, malajzijský ringgit o 43 percent. Takzvaný ázijský ekonomický zázrak dostáva ťažkú ranu pod pás.
Minulý utorok sa 76-ročný prezident Suharto po mnohých týždňoch objavil na verejnosti. Od jesene kolovali správy, že vážne ochorel, či dokonca, že umrel. Suharto, prezývaný Kráľ Jávy, mužne predniesol návrh rozpočtu na rok 1998-1999, ktorému sa odborníci Medzinárodného menového fondu dlho a trpko smiali. V čase, keď optimisticky vykresľoval budúcnosť indonézskej ekonomiky - sa americký dolár predával za 7250 rupií. O deň na to už za 8200. Vo štvrtok dosiahla rupia rekord - 10 000 za 1 USD. Keď Suharto hovoril k národu, už vedel, že 24 hodín pred tým vyšlo v meste Bandung do ulíc približne 10 tisíc ľudí a na ulici Ahmad Yani začali rozbíjať obchody.
RYŽA, CUKOR A PANIKA
Deň po Suhartovom prejave už vládne v Jakarte stále nervóznejšia atmosféra. Ľudia sa bijú o ryžu, vozíky sa prehýbajú pod vrecami s cukrom. V centre mesta začína byť nedostatok cestovín a panika silnie. Ľudia si pošuškávajú, že bude vyhlásený výnimočný stav, zabúdajú na modlitby a ramadán. Hľadajú obchody, v ktorých ešte niečo zostalo na pultoch. Každú chvíľu sa očakáva zvýšenie cien o 25 percent. Tí, ktorým sa ani cukor, ani olej kúpiť nepodarilo, sú v takom prípade odhodlaní vrhnúť sa na sklady so železnou tyčou. O pár dní sa začali rozpredávať štátne sklady na prídel. V sobotu (10. januára) dostáva už každá rodina maximálne 2 litre oleja a 20 kilogramov ryže. Rozhnevaní ľudia na trhovisku Princ Smart rozkradli plechovky s kojeneckou stravou. Do masového rabovania zostáva krôčik. Nikto neverí vládnym sľubom, že potravín je dostatok pre všetkých.
Dôveru občanov neposilnil ani "hrdinský čin" najstaršej dcéry prezidenta Suharta Siti Hardyanti Rukmanaovej. Vo chvíli, keď sa rupia stávala stále bezcennejším kusom papiera, sa Siti prezývaná Tutut vydala do štátnej banky s balíčkom dolárov v ruke. Nakúpila pred televíznymi kamerami rupie za 50 tisíc USD. "Robím to ako radová občianka. Zhodnotíme našu rupiu, vyzývam vás, aby ste ma nasledovali," vyhlásila bez toho, že by sa začervenala pri pomyslení, že "radová občianka Indonézie" nikdy v živote nevidela nielen balíček 50 tisíc USD, ale ani 100-dolárovku. Akcia prezidentskej dcéry prebudila ďalšie vášne a povesti, ktoré hovoria o neuveriteľnom bohatstve a korupcii v politických špičkách. Trpezlivosť, zdá sa, dochádzala aj armáde. V piatok velenie ABRI (Ozbrojené sily Indonézie) oznamuje, že kto sa pokúsi rozkrádať obchody, bude súdený podľa zákona o rozvracanie štátu. Za podobné zločiny môže byť udelený trest smrti. Armáda síce zostala v kasárňach, ale bola vyhlásená pohotovosť.
PRVÝ VEREJNÝ ÚTOK
Najväčšie zdesenie vo vysokých politických kruhoch však nespôsobili tlupy rabujúcich, ale v angličtine vydávaný denník Jakarta Post. Výzva, aby zo svojej funkcie odstúpil prezident Suharto, bola šokujúca. Ľudia si trhajú noviny z ruky a krútia hlavami, niektorí sa ich boja čítať, ako by sa tým zúčastnili na štátnom spiknutí. Je to totiž vôbec po prvý raz za viac ako 30 rokov Suhartovej absolutistickej vlády, čo si niekto dovolil na prezidenta verejne zaútočiť. Dôvodov je viac ako dostatok. Z 282 akciových spoločností registrovaných na jakartskej burze je len 22 schopných platiť svoje zahraničné dlhy. Ostatní sa ocitli v stave praktického bankrotu. Hovorí sa o tom, žeby Indonézia mohla vyhlásiť moratórium na splátky svojich zahraničných dlhov. Celkový zahraničný dlh Indonézie činí 130 miliárd USD.
Pesimisti si šuškajú o nebezpečenstve občianskej vojny, ktorá by pre mnohonárodnostnú a mnohonáboženskú Indonéziu znamenala naozajstnú katastrofu a postihla by celý región. Cez víkend sa ozval hlas jednej z najpopulárnejších osôb v Indonézii. Vodkyňa demokratickej opozície, dcéra prvého indonézskeho prezidenta Sukarna (predchodca dnešného vládcu Suharta) - 52-ročná Megawati Sukarnoputriová verejne vyhlásila, že je pripravená na to, aby nahradila Suharta v prezidentskej funkcii.
PÁD BANÁNOVNÍKA
Aj ten najväčší banánovník raz padne, vraví indonézske príslovie, ktoré sa stalo v posledných dňoch mimoriadne populárne. Po celej krajine sa šíria povesti o tom, že sa blíži koniec 32-ročnej vlády prezidenta Suharta, že sa končí jedna éra, že končí sen o rýchlom zrode novej svetovej veľmoci medzi dvoma oceánmi. Suharto síce dokázal zbaviť krajinu katastrofálnej biedy a hladu, zastavil infláciu a počas jeho vlády nastal búrlivý rozvoj nazývaný vo svete ázijským zázrakom. Na ďalšie reformy však starému mužovi už zjavne nestačia sily. Navyše, v tomto roku postihli ostrovnú ríšu rozsiahle lesné požiare a najväčšie sucho v druhej polovici nášho storočia. Ryžová veľmoc Indonézia pred niekoľkými dňami po mnohých rokoch začala opäť dovážať ryžu zo zahraničia.
Mnoho politikov sa obáva chaosu, ktorý nastal v roku 1966, keď moc prevzal Suharto. Pri puči vtedy zahynulo pol milióna ľudí. Pád banánovníka býva v týchto zemepisných šírkach veľmi tvrdý.
