Rok 1997 bol u nás rokom tvrdých urážok susedov a - premárnených príležitostí pripojenia sa našej krajiny ku kultúrnej časti Európy i sveta. Ospravedlnenie za stav nemôžeme čakať zvonka, ale príčiny musíme hľadať doma. Nech si akokoľvek zalistujeme v histórii, nikde sa nestretneme s toľkou zlomyseľnosťou v chápaní vlastnej štátnosti, ako sa s jej uplatňovaním stretávame v súčasnosti. Najdôležitejšie manko v našom správaní sa je v nepochopení odkazu z našich prameňov múdrostí: Slobody hoden je ten, kto si vie vážiť slobodu iných. Žiadna štátnosť nemôže byť požehnaním pre národ, ak jeho vodcovia hlásajú pravý opak. Slobodný štát v žiadnom prípade nemôže byť hniezdom znacionalizovanej mafie. O takýto štát sa žiaden z velikánov našej minulosti nesnažil. Naša súčasná úroveň dáva príležitosť iba zločincom. Mať vlastný štát nemôže znamenať ani popieranie rovnocennosti spolužitia s príslušníkmi iných národností. Takto vlastne opľúvame zásady, ktoré sme skôr sami hlásali. Cnosť v núdzi sa nemôže v slobode stať pomstou. Práve úvodné kroky do roku 1998 - roku volieb - mali by byť príležitosťou pre skutočne zodpovedné zamyslenie sa nad budúcnosťou. Ale nemalo by to byť zamýšľanie sa Robinsonov na opustenom ostrove. Xenofóbia najviac poškodzuje národné hodnoty. Veď práve postkomunistický nacionalizmus v Euroázii i na Balkáne sa dopúšťal a ešte i dnes sa dopúšťa zločinov proti ľuďom rozdielnych náboženstiev a národností. Ak skutočne chceme patriť do spoločenstva kultúrnych národov, vráťme sa, osvojme si kritériá občiansky rovnocenného spolužitia. Občianske spolužitie zušľachťuje i národné hodnoty.