nal "trojkráľový rok." Iste bol úspešnejší než predchádzajúci. Pravda, v postupnosti, lebo v športe, pri všetkej jeho nevyspytateľnosti, sú "zázraky" ojedinelé.
Podľa fanúšikovského záujmu i radenie športov podľa Slovenského združenia telesnej kultúry preferujú Slováci hry - futbal, hokej, basketbal. Súdny priaznivec slovenského športu iste neočakáva prvenstvá na najvýznamnejších podujatiach od futbalistov, hokejistov, basketbalistov, hoci ženy pod košmi mali k európskemu zlatu blízko. Pokrok sme však určite zaznamenali. Naši reprezentanti prvej hry sveta mali síce k postupu na francúzske MS ďaleko, ale zdolali českých vicemajstrov Európy a remizovali s veľmi silnou Juhosláviou. Košický majster síce v skupine Ligy majstrov dostával "na frak", ale je prvým slovenským klubom, ktorý sa tam prebojoval. Hokejová bilancia je ešte o čosi priaznivejšia. Buďme spokojní, patríme vlastne na čelo druhej skupiny európskej elity hneď za švédsko-fínsko-rusko-českú. Svedčia o tom výhry reprezentácie na Nemeckom a Švajčiarskom pohári, svedčí o tom remíza s Rusmi a nešťastná prehra s Čechmi na MS a ešte nešťastnejšia s hviezdnou Kanadou na Kanadskom pohári 2:3, ktorá bola de facto naším víťazstvom. Ak zalovíme v pamäti, Fíni sa pred dvadsiatimi rokmi práve z takejto pozície trpezlivo prepracovávali medzi najlepších. HC Košice získali cenný Kontinentálny pohár, bratislavský Slovan hrá vo štvrťfinále vrcholnej Európskej ligy. Basketbalistkám utieklo kontinentálne prvenstvo o vlások, majstrovský Ružomberok si udržal post tretieho najlepšieho európskeho klubu. Neboli by sme však Slovákmi, keby nás úspech nerozhašteril, žiaľ...
Hokejisti i basketbalisti, mimochodom iba tieto športy v päťročnej histórii boli u nás prvými družstvami v ankete o najlepších, si zvolili nových predsedov na mimoriadnych konferenciách. Riadne hokejové rokovanie vynieslo do čela V. Špakovského, na mimoriadnom ho po pol roku vystriedal Dušan Pašek. Basketbalové zákulisie bolo oveľa grotesknejšie. Hnutie malo i nelegitímnu konferenciu, s termínom riadneho rokovania sa šibovalo sem a tam. Úspešná ženská reprezentácia stále nemá trénera, hoci užitočnosť obsadenia postu Natáliou Hejkovou si navonok želá každý, v "kuloároch" má však ružomberská trénerka proti sebe množstvo ostatných klubových funkcionárov. Majstrovi nevedia prísť na meno, vraj iba kupuje zahraničné hráčky, akoby prekrásnu halu, ojedinelú v malom mestečku nik nevidel, akoby ju Ružomberčania vystavali zadarmo, akoby aj to nebol vklad pre reprezentáciu.
Atletickému hnutiu by tiež nepomohol azda ani kráľ Šalamún, lebo od rozvadených "s krvavými očami" ťažko možno predpokladať aspoň snahu po rozumných východiskách. Žeby tiež odraz úspechu? Máme bronzového medailistu z MS na 110 m prekážok Igora Kováča a garnitúru nádejných juniorov. Do svetovej atletiky prúdia peniaze, slovenská je vraj veľmi chudobná, ktovie... Isté je, že pretekári si na nedostatok financií na prípravu oprávnene sťažujú.
Ani škriepky však nič nemenia na poznatku o pokroku. Máme svetového atléta, plavkyňu, ktorá očarila mekku tohto športu, priamo v americkej vode, na medzinárodných majstrovstvách USA. V ďalšom významnom olympijskom športe vzpieraní urobil Slovensku na sklonku roka nečakanú radosť vzpierač Martin Tešovič. Zisk troch zlatých medailí, teda absolútneho počtu, je osobným hrdinstvom športovca, ktorý sa po príchode do vlasti vyhlásil, že ak bude aj v budúcnosti musieť vkladať vlastné prostriedky do prípravy, radšej zmení občianstvo. Ľahké to iste nemá ani bronzový boxer z MS Rudolf Didy. Reprezentanti v individuálnych športoch majú vôbec veľké ťažkosti získavať sponzorov, hoci potenciálne práve oni sa môžu v budúcnosti presadiť na fóre najváženejšom, na OH.
V denníku Slovenská republika sme nedávno na prvej strane čítali palcový titulok "Sme výnimočný národ". Článok oslovoval nás Slovákov všeobecne a športovec nemôže nereagovať. Nie sme výnimoční, skúsme sa radšej vžiť do úlohy normálnych. Preto normálne bilancujme, nesmúťme, že Česko, Maďarsko, Poľsko bolo úspešnejšie. Prirodzene, krajiny majú väčšiu tradíciu, aj športovú. Majú tiež viac obyvateľov, čo tiež môže byť priama úmera k počtu medailí, hoci šport nie je výlučne matematika, ale má svoju logiku. Má aj svoje zákonitosti, predovšetkým pre mladé štáty. Prvými cnosťami sú trpezlivosť, pracovitosť, skromnosť i "málohubosť". Práve Kováč, Tešovič, basketbalistky, reprezentačný tréner futbalistov Jankech boli najlepším príkladom, že sme prežili "trojkráľový rok" s krokom vpred.
