Civilizáciu, ktorú nadnesene voláme kresťanskou, denno-denne priam orgiasticky pustošia kadejaké "verejné ústa", ktoré tragickým zhlukom okolností dostali na piedestále moci hlavné slovo. SENECA v 15. liste Luciliovi píše: "Uváž, koľko zla vidíš vôkol seba, pohliadni, ako niet jedinej nehanebnosti, aby nebola niekým zastúpená, ako každodenne vzrastá mrzkosť, ako sa súkromne i verejne hreší..." Jubilejný polstoročný 10. december, dátum zrodu VŠEOBECNEJ DEKLARÁCIE ĽUDSKÝCH PRÁV, je mimoriadne príhodným mementom pre tých, ktorí opojení mocou pozabudli, že výsostne záväznými pre ich správanie a verejné vyhlásenia sú články PREAMBULY obhajujúce dôstojnosť a právnu osobnosť každého človeka. Hanebné verejné znevažovanie jednotlivca s ironizujúcim nádychom uráža nielen adresáta, ale všetkých slušných ľudí, osobitne však tých, pre ktorých sú napadnuté bytosti jedinečnými a nenahraditeľnými. A pokiaľ ide o osobnosti spoločensky humánneho dosahu, dvojnásobne - najmä keď sa už nemôžu voči znevažovaniu svojho mena osobne ohradiť. Verejne produkovať výbuchy zlomyseľného výsmechu pred bezohľadným davom, dehonestácia predstaviteľov štátu a platidla ako symbolu jeho suverenity je zvrátenosť, osudovo porovnateľná s totožnými javmi na súmraku veľkej ríše, rímskeho impéria, hranice ktorého kedysi dávno siahali až na naše územie. Zanikla samospádom vlastných nerestí. Ak však je v tejto dobe niečo udivujúce, tak predovšetkým mlčanie cirkvi. Katechizmus katolíckej cirkvi, napísaný po druhom Ekumenickom vatikánskom koncile r. 1992, je budovaný na báze nespochybniteľnej dôstojnosti človeka, ktoré sprostredkováva jeho božské predurčenie. A slovami nášho básnika možno dodať aj: Nehaňte - posmievači! Lebo národ patrí k veciam svätým! Alebo aj hlas žalmistu - až dokiaľ, Bože, bude sa nepriateľ rúhať? Navždy bude protivník dráždiť tvoje meno?
Autor: OĽGA HOMOLAYOVÁ, Ružomberok
