obmedzeniami. Z toho vyplýva, že Európske spoločenstvo a v súčasnosti Európska únia je akýmsi dedičstvom Marshallovho plánu. V povojnových rokoch bol postoj Československa k plánu americkej obnovy odmietavý. Príčinou bol nátlak na vládu ČSR zo strany ZSSR. Práve tento argument je dejinami zohľadňovaný a považovaný za akési ospravedlnenie vtedajšej vlády za to, že program obnovy neprijala. V súčasnosti nestojíme pred prijatím, resp. neprijatím Marshallovho plánu, ale pred jeho dedičstvom - Európskou úniou. SR je zvrchovaným štátom s vládou, nepodliehajúcou žiadnym príkazom zo zahraničia (aspoň si myslím, že nie), ktorá vo svojom volebnom programe naznačila smerovanie SR do EÚ. No ako sa zdá, vstup do EÚ nie je prioritou. Vďaka politike "jeden krok smerom k EÚ a dva späť" sa o Slovensku začína hovoriť ako o probléme. Je to preto, že podmienky, ktoré podľa EÚ predstavujú "minimum", by spôsobili ohrozenie snaženia vládneho hnutia získať čo najväčší vplyv v štáte. Túto teóriu podporuje napr. dobre známa kauza "Gaulieder" alebo odmietanie opozičných poslancov v kontrolných orgánoch. To, že správa Európskej komisie o nedostatku demokracie na Slovensku nie je až taká nepravdivá, ako to vládna koalícia veselo nazýva "rozdielnym metrom", sa môžeme presvedčiť aj z celkového postoja občanov k našej demokracii: Moja rodina a moji známi ma upozorňujú, aby som svoje postoje neprezentoval verejne, lebo sa boja o moju budúcnosť. Boja sa napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky okrem iného hovorí: "Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu." Napriek tejto garancii sa bojím, áno, bojím sa, no to mi nezabráni napísať svoj názor podľa najlepšieho vedomia a svedomia.
Autor: PETER VILÁGI, Veľké Kapušany
