Rok 1997 ostane v pamäti Bratislavčanov ako rok, v ktorom vstúpili do ostrého štrajku vodiči Dopravného podniku Bratislava (DPB), združení v Bratislavskom odborovom zväze vodičov mestskej hromadnej dopravy. Dôvodom na štrajk bola neochota zamestnávateľa podpísať s týmto odborovým zväzom kolektívnu zmluvu. Vedenie dopravného podniku argumentovalo tým, že jednu kolektívnu zmluvu, spoločnú pre ďalšie tri odborové organizácie pôsobiace pri DPB, už podpísalo a požiadavky štvrtého odborového zväzu nemienilo splniť. Týkali sa najmä zvýšenia platov a ďalších finančných zvýhodnení, čo by podľa manažmentu mohlo ohroziť sociálny zmier v podniku. Aj predstavitelia hlavného mesta ako jediného akcionára dopravného podniku označili požiadavky vodičov za prehnané. Akciová spoločnosť DPB je totiž financovaná predovšetkým z rozpočtu hlavného mesta, z ktorého mu poslanci začiatkom roka odsúhlasili 356,5 milióna korún. K tomu pridali ďalších 136 miliónov v apríli, keď hrozili štrajkom odborári ďalších troch odborových organizácií. Ledva sa teda jeden štrajk podarilo odvrátiť, prišiel druhý. A tak sa ulice Bratislavy zaplnili chodcami. Kým medzi obyvateľmi panovala nezvyčajná solidarita, keď vodiči áut ochotne zviezli chodiacich spoluobčanov, medzi vodičmi dopravného podniku vzrastalo napätie. Vodiči, ktorí sa do štrajku nezapojili, boli zastrašovaní, štrajkujúci zas netušili, ako sa ich štrajkovanie odrazí na výplatnej páske. Vedenie spoločnosti i predstavitelia mesta označili totiž štrajk za nelegálny a o určenie nezákonnosti požiadali súd. Po štyroch dňoch sudkyňa krajského súdu rozhodla, že vodiči sú povinní štrajk prerušiť. Bratislavský odborový zväz vodičov zostal v štrajkovej pohotovosti až do polovice decembra, keď bola podpísaná kolektívna zmluva na rok 1998. O legálnosti či nelegálnosti júnového štrajku súd do dnešného dňa nerozhodol.

Autor: ňSME