ópskeho okolia, môžeme vypozorovať dva protikladné spôsoby, akým sa komunistické strany vyrovnali so životom v pluralitnej demokracii.
Prvú cestu nastúpili komunisti v Poľsku a v Maďarsku. Odvrhli svoju komunistickú minulosť a cez vnútornú transformáciu sa pokúsili dostať do sociálnodemokratického priestoru. Voliči ich úsilie ocenili a v oboch krajinách sú dnes bývalé komunistické strany pri moci. Navyše úplne ovládli ľavicovú časť politického spektra a autentických sociálnych demokratov prinútili hrať druhé husle (Poľsko), alebo ich postavili úplne mimo hry (Maďarsko).
Druhou cestou sa vydali komunisti v Českej republike a v Nemecku. Zostali komunistami. Zachovali si síce svojich pár percent, ale na politickej scéne sú považovaní za extrém, s ktorým nechce mať nikto nič do činenia. Ľavicový priestor tak v oboch krajinách patrí predovšetkým klasickým sociálnym demokratom. Slovensko akoby dlho kráčalo akousi treťou cestou. Komunistická strana Slovenska nemala za sebou takú reformnú minulosť z čias totality ako maďarskí alebo poľskí komunisti. Ani s transformáciou na sociálnu demokraciu sa až tak veľmi neponáhľala. Neocitla sa síce v izolácii ako nemeckí a českí komunisti, nevyhrala však ani voľby ako jej poľskí a maďarskí kolegovia. Proste tretia cesta.
V istom ohľade je však SDĽ najďalej a slovenská tretia cesta nie je klasickou treťou cestou medzi dvoma inými cestami. Ide o jej zaradenie na politickej scéne. Českí a nemeckí komunisti sú neštandardnými politickými silami, zameranými vyložene protitransformačne. Poľskí a maďarskí postkomunisti patria už do štandardného spektra a neodmietajú transformáciu ako takú, ale predsa len sú považovaní za menej protransformačných ako väčšina ostatných a po ich nástupe k moci sa reformy síce nezastavujú, len sú trochu pribrzdené.
Cez túto optiku je slovenská SDĽ na tom naozaj najlepšie. A nielen preto, že je v tejto chvíli súčasťou štandardnej a protransformačnej časti politického spektra. Unikátnosť situácie je v tom, že dnes si už asi nikto nemôže robiť ilúzie, že by sa Slovensko mohlo vrátiť na cestu započatú v novembri 1989, na cestu ekonomickej reformy a štandardnej európskej politiky, na cestu prekonávania komunistického dedičstva bez toho, aby sa na tom podieľala aj bývalá komunistická strana. Pri všetkej obozretnosti k tretím cestám to s týmto typom tretej cesty nie je až také zlé.
