šokovaný: či onen mladík z Pukanca, ktorý zaviazaný vojenskou prísahou by ešte pred troma týždňami bol musel do korzujúceho davu bez výjazdnej doložky vystrieľať plný zásobník, alebo ľudia, ktorí sa vydali na neobvyklú prechádzku. Po štyridsiatich rokoch zadrôtovanej krajiny stoštyridsaťtisíc Aliciek vykročilo nie síce do krajiny zázrakov, ale určite "za zrkadlo", "pozrieť sa na Devín z druhého brehu Dunaja", čo bolo ústredným mottom dňa. Vydali sa na cestu peši, na bicykloch, na pleciach rodičov i v kočíku, tí najstarší vlastne vstúpili do starej vlasti, keďže prišli na svet v Rakúsko-Uhorsku, tí najmladší možno do svojej budúcej spoločnej vlasti. S ruksakmi, s balíčkami na cestu, nie s nákupnými taškami: nielen preto, že neoplývali devízami, ale aj preto, lebo bola nedeľa, obchody boli zatvorené.
Privítal ich útulný, domácky Hainburg, vľúdnejší než naše mestečká a zároveň trošičku ošúchaný: sem-tam z domov opadávala omietka, o budúcej konjunktúre dovtedy zanedbávaného hraničného bodu nebolo vtedy ešte ani slychu. Privítal ich - a to bol ďalší z cieľov pochodu - dosiahnuteľný Západ, predstaviteľný kapitalizmus, svet neohurujúci leskom konzumu ani priepastnými rozdielmi v bohatstve, príťažlivý svojou usporiadanosťou, úsmevom čašníčky v cukrárni na námestí, úprimne prekvapenej, keď sa jej jeden z hostí prihovoril plachou nemčinou a venoval jej šúpoľovú ovečku z Úľuvu. Pozdravil ju v duchu ďalšieho motta príchodu: "Prinesme našim susedom darček"; inými slovami, nevojdime len ako chudobní príbuzní, nechcime len brať, dávajme. Pri brehu rieky zaznelo "Ahoj, Európa!" od Jána Budaja i pozdrav v lahodnej francúzštine od Milana Kňažka. Pútnikov v Hainburgu privítalo srdce z ostnatého drôtu i "základy spoločného európskeho domu", symbolicky položené Lacom Snopkom a vystužované kameňmi prinesenými zo slovenskej strany. Rovno z hraničnej čiary, z lode zakotvenej na Dunaji zaspieval Karel Kryl, ktorý deň predtým prvýkrát vystúpil v Bratislave na mítingu. Na druhej strane pri Devíne stovky rúk držali obrovskú trikolóru.
Nemáme tak veľa tradícií, aby sme si nevšimli tie, ktoré stoja za pripomenutie, aj keď nám symboly drôtov, samopalov či výjazdných doložiek dnes pripadajú ako z dávnoveku. História si niekedy zahráva s dátumami: pochod sa konal dvadsať rokov potom, čo Gustáv Husák zlopovestne vyhlásil, že hranice nie sú korzo. Ten istý G. H., ktorý presne v deň pochodu, na Medzinárodný deň ľudských práv, odstúpil z funkcie prezidenta republiky. Hoci Helsinskú deklaráciu Československá socialistická republika formálne schválila už v roku 1975, trvalo dvadsať rokov, kým sa hranice otvorili.
História sa s dátumami zahráva naďalej. Päť rokov po Hainburgu sa slovenskej verejnosti predstavuje Mečiarova vláda, ktorej "robotnícka" zložka Západ priam v trockistickom geste zatracuje, druhá, nacionalistická, ho v ukrivdenom kŕči podozrieva. Tá tretia, rozhodujúca, sa ústami svojho vodcu formálne hlási k plnému začleneniu do všetkých politických, hospodárskych i bezpečnostných štruktúr Západu. Zároveň však chystá husákovské zákony na ochranu republiky. Ak sa jej to podarí, "mladá republika" sa znovu zadrôtuje a kdesi pri Hainburgu sa začnú spúšťať závory.
Za posledných päť desaťročí ešte nikdy nežilo na Slovensku tak dlhý čas - celých päť rokov! - tak veľa mladých ľudí v ovzduší slobody. Zaplnené Námestie SNP v Bratislave ukázalo, že je medzi nimi nemálo takých, ktorí sú odhodlaní túto slobodu obhajovať. Čím dlhšie vydržia správať sa ako slobodní, tvoriví ľudia, tým nezvratnejšie sa budú rozpadať drôty v nás i mimo nás.
