Vari nik, kto sa v týchto dňoch na Slovensku vyslovil k 17. novembru, neoplýval optimizmom. Verejná mienka sa rozdelila na tri skupiny. Prvá napriek všetkým ťažkostiam hodnotí veľkú spoločenskú zmenu v zásade pozitívne: ako príležitosť nastúpiť cestu vyspelých európskych demokracií (prezident Michal Kováč), ako dosiahnutie demokratických práv a slobôd, ktorých sa nemožno vzdať (slovenskí rektori a zástupcovia slovenských vysokoškolákov), ako globálny historický zvrat, po ktorom už o sebe rozhodujú občania (Marián Leško v Pravde), kto spochybňuje November, volá po totalite, píše Juraj Vereš v Národnej obrode. Na opačnom konci stojí menšina presvedčená o tom, že "novembrový puč" nepriniesol nič dobré, iba deštrukciu, korupciu, kriminalitu, prostitúciu: za päť rokov, tvrdí napríklad Miroslav Kočnár zo Združenia robotníkov, sa podarilo "otráviť" vyspelý kultúrny a vzdelaný národ, rozbiť fungujúcu ekonomiku, zlikvidovať prosperujúce poľnohospodárstvo, popretŕhať vybudované vzťahy so zahraničím. Treťou skupinou sú tí, pre ktorých 17. november umožnil slovenskú samostatnosť.

Tretia interpretácia je, pravdaže, vec názoru. Aj poučky vedeckého komunizmu kedysi vyznávali onen druh determinizmu, podľa ktorého sú všetky predchádzajúce etapy (vznik prvej ČSR, protifašistický odboj) iba predstupňom k revolúcii socialistickej. Dôležitejšie zrejme je, akou krajinou toto samostatné Slovensko je: demokratickou či autokratickou, európskou či izolacionistickou, morálnou či skorumpovanou.

Existuje aj štvrtá tendencia: urobiť zo Slovenska "krajinu zabudnutia", obývanú ľuďmi náchylnými prijať lož ako normálnu súčasť života. George Orwell vo svojej slávnej negatívnej utópii "1984" vykreslil metódu ustavičného upravovania minulosti podľa dobových potrieb moci. Denník "Slovenská Republika" uverejnil 17. novembra 1994 dvojstranu s fotodokumentáciou z "chvíľ, ktoré otvorili cestu k slovenskej samostatnosti". Čitateľ, ktorý na desiatich snímkoch spozná Jána Budaja, Alexandra Dubčeka a Milana Kňažka, ktorý si pripamätá dobové plagáty s Václavom Havlom a novembrovými heslami, ktorý vidí sviečky, kvety a ostnaté drôty, trochu zarazene hľadí na fotografiu jedenástu, nie náhodou najväčšiu a nie náhodou umiestnenú uprostred, kde sa nad hlavou jedného z demonštrantov, mladíka v bunde so slovenským znakom, skvie viac ako čitateľné heslo: "MEČIAR - KŇAŽKO - BEZ VÁS BY BOLO ŤAŽKO!" Povedané jazykom úradného nálezu, táto fotografia z dielne Petra Maxiána, ktorý je autorom všetkých snímok na dvojstrane, nepochádza z novembra 1989: je to dokument z neskorších čias, z doby po rozdelení VPN a po vzniku HZDS. Hneď vedľa neho sú úryvky z knižky Vladimíra Mináča "Návraty k prevratu", ktoré čitateľa, čo by si azda nevedel celkom zosúladiť túto fotografiu s ostatnými, uvádzajú do správneho kontextu. Končia sa citátom o voľbách (tých z r. 1992): "...Voľby nevyhralo politické hnutie, ani politický a ekonomicko-sociálny program, vyhral ich jediný muž, líder, zakladateľ, hlavný agitátor, prvotriedny politický borec Vladimír Mečiar."

Mináč má možno pravdu. Akurát že jeho zbožňovaný vodca nebol ani lídrom, ani hlavným agitátorom, ani zakladateľom Novembra '89. To sa iba denník Slovenská Republika pokúša orwellovským spôsobom navodiť pocit kontinuity, nebadane dokomponovať do histórie Novembra '89 Mečiara, ktorý tam vtedy jednoducho nebol. "Na počiatku", spomína naňho Zuzana Mistríková, jedna z vtedajších protagonistiek študentského hnutia (jej snímku ani portrét nijakých iných študentských vodcov v tomto denníku nenájdete), "bol preúctivý snáď až za hranice protokolu. Pravdepodobne dobre chápal vtedajší význam študentského hnutia." V tom sa nemýli: ako "prvotriedny politický borec" vždy vycítil, kde sídli moc.

V päťdesiatych rokoch bol zo známej historickej fotografie z "Víťazného Februára" 1948 zobrazujúcej rečniaceho Klementa Gottwalda vyretušovaný jeho druh, ktorý vtedy stál pri ňom: popravený Vladimír Clementis. V prepísaných učebniciach už z neho ostala iba baranica na Gottwaldovej hlave. Našťastie, "budajku" si v Novembri od jej majiteľa nik nepožičiaval, a popravde povedané, niektorým hlavám by ani veľmi nepristala.

Autor: sociológ, Bratislava