K prominentným hosťom 61. kongresu medzinárodného PEN klubu, ktorý sa dnes končí v Prahe, patril doyen svetových dramatikov Arthur MILLER. Kultúrnej verejnosti sa predstavil pri viacerých prezentáciách svojej tvorby - naposledy včera večer v Plzni, kde sa v rámci Medzinárodného festivalu Divadlo '94 konal Deň PEN klubu. Toto stretnutie organizoval Václav Havel a povedľa Arthura Millera sa diskusného stola zúčastnila takmer kompletná špička britských dramatikov: R. Harwood, H. Pinter, T. Stoppard (E. Albee sa ospravedlnil). My sme Arthura Millera oslovili ešte skôr - v pražskom Americkom centre (USIS), kde sa konalo autorské čítanie viacerých amerických literátov.

# Václav Havel vo svojom otváracom prejave hovoril okrem iného o potrebe väčšej angažovanosti spisovateľov na politickom dianí. Aký je váš názor?

- Spisovatelia nemôžu byť nepolitickí, pretože vždy sú za niečo zodpovední. S pánom prezidentom súhlasím, nie sme predsa iní než ostatní ľudia. Na každom však potom záleží, ako si zachová svoju nezávislosť.

# Je známe, že v roku 1956 ste boli vyšetrovaný Výborom pre neamerickú činnosť. Ako vás poznačila táto skúsenosť?

- Je to jeden z dôvodov, prečo som chodil do Československa - ak ma pamäť neklame, som tu už po štvrtýkrát. Spomienky na koniec 50. rokov sú doteraz desivé. Na štyri a pol roka mi zobrali pas, pozakazovali niektoré moje hry - jednoducho ma chceli umlčať. Preto som v roku 1960 vstúpil do PEN klubu s odhodlaním, aby sa niečo podobné neopakovalo.

# Na toto obdobie tzv. mccarthizmu reagujete vo svojej hre Skúška ohňom (1953)...

- Na pozadí historického námetu - známy proces proti čarodejniciam v novoanglickom Saleme roku 1692 (prvý a posledný proces proti bosorkám na americkej pôde - pozn. aut.) - som sa pokúšal viesť paralelu k činnosti spomínaného Výboru. Ústredným problémom je sloboda svedomia, najmä tlak, ktorý spoločnosť vyvíja, aby donútila obete vystupovať konformne s tým, čo sa pokladá za žiaduce. Hlavný hrdina sa proti tomuto tlaku búri aj za cenu vlastného života, odmieta si vykúpiť život klamstvom.

# V Smrti obchodného cestujúceho však hlavný hrdina Willy Loman podľahne pretvárke a celý jeho život sa stáva lžou.

- Existenčný priestor človeka sa v civilizácii, kde vládne jediný imperatív - úspech, zužuje na malý ostrov, v ktorom vyhráva len najsilnejší. Životný úspech teda predpokladá prijať pravidlá džungle. A v tomto bode sa pre mňa objavil zaujímavý materiál: keď človek začína konfrontovať svoju lživú ilúziu s pocitom zodpovednosti.

# Sartre by azda ešte dodal, že človek za svoju voľbu nesie zodpovednosť nielen pred sebou, ale pred celým ľudstvom.

- V zásade túto myšlienku pripúšťam, avšak u Sartra to vyúsťuje do osamelosti a existenciálnej úzkosti, zatiaľ čo ja tragédiu priemerného človeka vidím predovšetkým v pôsobení vonkajších mechanizmov. I keď pripúšťam, že občas máme sny, ktoré nemajú so skutočnosťou žiadnu spojitosť, ba dokonca môžu aj zabíjať.

# Znamená to, že nás čaká podobný osud ako Willy Lomana?

- Samozrejme, že jeho osud nie je univerzálnou schémou, no pre veľkú skupinu ľudí je jeho príbeh identický s ich vlastným. Či už doslova alebo symbolicky.

# Tento moment sa vo vašich hrách azda najviac vyzdvihuje - stotožnenie životných pocitov diváka s príbehmi vašich hrdinov. Vždy ste sa považovali za autora píšuceho pre široké publikum?

- O to mi vždy išlo. Vytvoril som síce aj niekoľko experimentálnych hier, pri ktorých som predpokladal záujem len malej skupiny divákov, predstavujú však len pätinu mojej dramatickej tvorby. Vždy som sa snažil svoje postavy uspôsobiť tak, aby boli zrozumiteľné pre väčšinu ľudí. Keď prebehla táto prvá komunikácia, ľudia potom ľahšie vnímali v celkovej kompozícii hry časové digresie či metaforickosť jednotlivých obrazov.

# Súčasná americká dráma sa už však značne odchýlila od populárneho typu a začala sa špecializovať. Je to aj dôsledok pôsobenia agresívnejších médií - napríklad televízie alebo videa?

- Je isté, že divadlo prešlo transformáciou do iného druhu umenia. Nemožno pochybovať o tom, že to už nie je umenie pre masy

# Niektoré vaše postavy majú aj autobiografické črty. Napríklad Maggie v hre Po páde stelesňuje vašu niekdajšiu manželku Marilyn Monroe (A. Miller bol s M. Monroe ženatý v rokoch 1956 až 1960 - pozn. aut.). Mohli by ste na Marilyn trochu zaspomínať?

- Od smrti Marilyn uplynulo už vyše tridsať rokov. Dúfam, že našla svoj pokoj a praje si, aby sme ju v ňom nechali.

# Už dlho žijete so známou rakúskou fotografkou Inge Moranth. Pravdepodobne patrí medzi prvých kritikov vašej tvorby - a naopak. Do akej miery rešpektujete jej názor?

- Inge i ja máme vlastný svet. Každý sme zaujatý pre svoj spôsob vyjadrovania. No keďže naše dva svety sú analogické, navštevujeme sa v nich bez väčších problémov. Zoči-voči fotografii či spisbe však musíme stáť každý sám. Inak to nejde. Do konečného diela môžeme zasahovať, ale do tvorivého procesu? Ako? Môžete iba povzbudzovať, alebo ísť preč z cesty. Oboje si navzájom poskytujeme.

# Na scénach európskych divadiel sa objavila vaša nová hra. Mohli by ste ju stručne priblížiť?

- Volá sa Rozbité sklo a je o manželskom páre, ktorý žije v Brooklyne. Obidvaja sú Židia, ale o Európe nič nevedia a ani im na nej nezáleží. Dej sa odohráva v roku 1938, keď sa v Nemecku stali Židia obeťami krištáľovej noci. Hra sa týka magického účinku toho, čo sa odohralo tisíce kilometrov ďaleko za oceánom, postupného uvedomenia si hĺbky útoku na európsku civilizáciu. Musím sa však ospravedlniť, nie som zdatným rozprávačom obsahu svojich hier. Verím však, že Rozbité sklo sa objaví aj v repertoári slovenských divadiel.

Autor: Ľudo Petránsky Ml.