že ceny vzniknuté na základe dobrovoľnej výmeny medzi kupujúcim a predávajúcim, teda na voľnom trhu, dokážu spoľahlivo koordinovať činnosti miliónov ľudí sledujúcich vlastné záujmy spôsobom prospešným pre všetkých. Milton a Rose Friedman v knihe Free to Choose definujú tri funkcie cien, ktorými sú spomínané činnosti ľudí koordinované: prvou je prenos informácií, druhou je dodávanie iniciatívy pre voľbu čo najhospodárnejších metód výroby a treťou je rozhodovanie o rozdelení príjmu.

Funkcia prenosu informácií

Ak sa na trhu objaví nedostatok nejakého tovaru, maloobchod zvýši objednávky vo veľkoobchode a ten zasa u výrobcov. Na to, aby výrobca zabezpečil zvýšenú výrobu, potrebuje zvýšené dodávky komponentov a surovín. Dodávatelia zväčša nie sú schopní na základe existujúcich cien komodít zvyšovať produkciu, lebo musia rozšíriť strojový park, resp. musia začať ťažbu aj v menej dostupných oblastiach, musia najať nových pracovníkov a zacvičovať ich a pod., čo vyvoláva zvýšené náklady. Nedostatok tovaru však spôsobí zvýšenie jeho trhovej ceny, preto výrobca môže ponúknuť dodávateľom lepšiu cenu. Dodávatelia sú zvýšenými cenami informovaní, že ich zvýšené náklady im budú uhradené a že budú uhrádzané dosť dlho na to, aby sa im vyplatilo zvýšiť produkciu. Rýchlemu a účinnému prenosu týchto informácií pomáha organizovaný trh (burzy a iné špeciálne komunikačné prostriedky, pomocou ktorých sa dá pohyb cien sledovať). Informácie prúdia aj opačným smerom od dodávateľov smerom k výrobe a spotrebe. Ak nastanú prírodné katastrofy alebo iné obmedzenia zdrojov, či už prirodzeným alebo umelým spôsobom (napr. monopolom nad určitou komoditou alebo spojením sa dodávateľov do kartelov), tak sa zvýši ich cena a táto informácia doputuje až ku konečnému spotrebiteľovi, ktorý je nútený pristúpiť k racionalizačným opatreniam. Nimi sa zase zníži dopyt po výrobku, ktorý obnoví rovnováhu na trhu. Preto na fungujúcom voľnom trhu neexistujú rady čakajúcich neuspokojených zákazníkov.

Vážnou prekážkou prirodzeného prúdenia informácií prostredníctvom cien sú vládne zásahy ako dovozné prirážky a iné dovozné obmedzenia, snahy o kontrolovanie cien, resp. miezd, vládna regulácia priemyslu a zlá peňažná a finančná politika vlády, ktorá je vo väčšine prípradov zodpovedná za infláciu. Inflácia vážne poškodzuje informačnú funkciu cien, lebo dodávatelia sa nedokážu presne zorientovať, do akej miery je zvýšenie cien zapríčinené dopytom alebo infláciou. Dovozné prirážky môžu výrazným spôsobom znemožniť konkurenciu zo zahraničia, bez ktorej sa domáce subjekty umelo dostávajú do pozície monopolov a kartelov manipulujúcich s cenami vo svoj prospech. Ak je na trhu relatívny dostatok konkurujúcich si subjektov, tak je to práve v obchodnej sfére. Na ňu sa často neprávom zvaľuje vina za zvyšovanie cien, za ktoré zväčša nesie zodpovednosť vláda pre zásahy do konkurenčného prostredia, predovšetkým vo výrobe, ktorá je na Slovensku väčšinou vysoko neefektívna, a pretože je chránená pred konkurenciou, nemá žiadnu iniciatívu odbúravať neefektívnosť. Náš spotrebiteľ potom platí za tovary často viac ako spotrebiteľ v zahraničí, lebo naši výrobcovia si ochotne prispôsobujú svoje predajné ceny cenám dovozných tovarov zvýšeným o clá a dovozné prirážky (do ktorých sa v dôsledku svojej neefektívnosti dokonca mnohí z nich ani nezmestia a sťažujú sa na konkurenciu Západu!).

Funkcia dodávania iniciatívy

Ceny sú motorom, ktorý dodáva ľuďom iniciatívu správať sa hospodárskym spôsobom, šetria zdroje, ktoré sa stali zriedkavými, a preto drahými, unikátne zdroje využíva na tie najcennejšie účely, usmerňuje ľudí do povolaní, ktoré sa stali žiadanými, a preto dobre platenými, umožňuje financovanie rozvoja vedy a techniky, ktorých výsledky zlacňujú produkciu, zhospodárňujú jej metódy a prinášajú alternatívne či lacnejšie zdroje a materiály. Ak vláda začne kontrolovať ceny a všetky tieto funkcie prestanú fungovať, vláda je nútená nahrádzať ich centrálnym rozhodovaním, ktoré je vopred predurčené na neúspech, lebo túto funkciu cien nedokáže zastať ani tá najmúdrejšia vláda.

Funkcia rozdeľovania príjmu

Príjem každého človeka, ktorý získava prostredníctvom trhu, je daný rozdielom medzi tržbou z predaja tovarov a služieb a nákladmi na ich vytvorenie. Tržby sa väčšinou tvoria platbami v trhových cenách za výrobné zdroje, ktoré vlastníme, či už za prácu, pozemky a budovy alebo iný kapitál, pričom niet zásadného rozdielu, či tieto zdroje vlastníme priamo alebo prostredníctvom korporácií. Tieto zdroje predstavujú náš fyzický a ľudský kapitál, naše príjmy sú teda závislé od toho, koľko kapitálu obidvoch druhov sme naakumulovali alebo zdedili.

Hospodársky rast jednotlivca aj krajiny významným spôsobom závisí od akumulácie fyzického kapitálu. Bez tejto akumulácie by sme nikdy nedosiahli dnešnú hospodársku úroveň. Bez udržovania zdedeného kapitálu by sa výdobytky jednej generácie rozptýlili do stratena u ďalšej generácie. Podobne to platí o akumulácii ľudského kapitálu v podobe nárastu vedomostí, zručnosti, starostlivosti o zdravie. Obidva druhy kapitálu sa navzájom ovplyvňujú, o fyzický aj ľudský kapitál sa musíme starať a obnovovať ho. Ak by od naakumulovaného fyzického a ľudského kapitálu nezáviseli naše príjmy, aký zmysel by mala akumulácia? Ak by ceny neboli tvorené na trhu, ale príkazmi, mohlo by sa v extrémnych prípadoch stať, že príjem, ktorý dosiahneme prostredníctvom svojho naakumulovaného kapitálu, nebude zodpovedať ani nákladom na jeho reprodukciu. Nik nedokáže lepšie stanoviť ceny za rozvoz ako podnikateľ, a nik iný mu ich nedokáže dokonalejšie obmedziť ako konkurencia. Vláda nie je schopná vykonávať tieto úlohy, rozhodne nie v komplexných prípadoch, ba dokonca v celoštátnom rozsahu, kde nutne znevýhodňuje niektoré podnikateľské subjekty, ktoré budú nútené čeliť nielen problémom nízkej akumulácie fyzického a ľudského kapitálu a strate konkurencieschopnosti, ale dokonca i obyčajnej obnoviteľnosti už naakumulovaného kapitálu a privedie ich k bankrotu. Vláde potom nezostane iné, len zavádzať ďalšie príkazové metódy a jeden chybný príkaz plátať druhým. Ak za takýchto okolností hospodárstvo nebude upadať, tak iba preto, že už narazilo na dno, a rozvíjať sa bude iba v porovnaní s rokmi, keď v krajine neexistovalo súkromné podnikanie. Životaschopnosť súkromného podnikania je nesmierna a často dokáže vykompenzovať aj tie najtragickejšie omyly vlády, nie však do tej miery, aby sa rozvoj za takýchto okolností mohol vyrovnať rozvoju bez zbytočných štátnych zásahov, obzvlášť do takej citlivej oblasti, ako je trh a voľná tvorba cien. Kto dúfal, že tragikomická situácia okolo subjektívne motivovaného regulovania cien zemiakov Moravčíkovou vládou bude slúžiť ako výstražné memento pre Mečiarovu vládu, podcenil kapacitu jeho vlády odhaľovať možné zdroje korupcie a napojiť sa na ne ako podsvinča na prasnicu.

Autor: JANA VODOVÁ, Bratislava