ého vyhlásenia vlády SR sa hovorilo o druhej vlne KP. Zatiaľ posledným krokom vlády bol jej súhlas s prechodom ozbrojených síl USA cez naše územie, ktoré sa zúčastňujú na operácii mierových síl NATO v Bosne-Hercegovine a v Chorvátsku.
Niekde medzi týmito mantinelmi sa pohybuje tretia vláda V. Mečiara doteraz. Jej vymenovaniu predchádzali neúspešné rokovania s KDH a SDĽ, kde "neschopnosť" V. Mečiara vzdať sa útokov na prezidenta a poslancov DU mu prisúdila koaličných partnerov zo ZRS a SNS. Noc z 3. na 4. novembra však o. i. ukázala, že si predseda HZDS vybral dobre - aspoň pokiaľ ide o účtovanie s domácimi protivníkmi a upevňovanie moci. Ako podstatne horší sa tento výber ukazuje z hľadiska akceptovateľnosti súčasnej vlády s krajinami EÚ, kde sa premiérovi napriek niektorým pozitívnym krokom (podpis slovensko-maďarskej zmluvy, žiadosť o prijatie za člena EÚ...) nedarí zbaviť nepriaznivého image a dosiahol rekord v počte demaršov.
Tvrdiť, že Mečiarova vláda je jednoznačne nešťastím pre Slovensko, sa s pokojným svedomím nedá - napríklad už preto nie, lebo miestami V. Mečiar a jeho vláda koná racionálne, t. j. tak, ako by sme na jeho mieste konali aj my (napríklad v otázkach meny, kde je trojročné zotrvávanie guvernéra NBS vo funkcii malým zázrakom, avšak plne opodstatneným - V. Mečiar totiž už dávno pochopil, že na Slovensku môže takmer všetko, nie však zlikvidovať menu, lebo to by mu občania neodpustili a vo voľbách zrátali).
€o však môžeme pokojne po roku tretej vlády V. Mečiara tvrdiť, je, že si vieme predstaviť (a dokonca aj spomenúť) iný spôsob vládnutia, ktorý nerobí z vlastných občanov nepriateľov, neohrozuje základy demokracie, presadzuje sa aj na medzinárodnom fóre a vedie Slovensko do civilizovaných a prosperujúcich končín.
Takže sa to dá - LEN ON to však jednoducho nedokáže.
