JÁN JOHANIDES - Narodil sa 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. Študoval dejiny umenia, estetiku a históriu. Žije a tvorí v Šali. Patrí medzi najvýznamnejších slovenských spisovateľov. Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ mu vyšli knihy: Súkromie (debut, 1963), Podstata kameňolomu (1965), Nie (1967), Nepriznané vrany (1978), Balada o vkladnej knižke (1979), Marek koniar a uhorský pápež (1983), Slony v Mauthausene (1985), Pochovávanie brata (1987), Najsmutnejšia oravská balada (1988), v najbližších dňoch by mala vyjsť novela Trestajúci zločin. Vo vydavateľstve Genezis vyšli novely Zločin plachej lesbičky a Holomráz (1992) a vo vydavateľstve HEVI Krik drozdov pred spaním (1992) a kniha Kocúr a zimný človek (1994), za ktorú dostal J. Johanides prémiu Asociácie spisovateľských organizácií Slovenska. Preklady jeho diel vyšli v maďarčine, češtine, nemčine, ukrajinčine, výbery z tvorby boli publikované vo Veľkej Británii, Spojených štátoch amerických, v Nórsku, Nemecku, Poľsku a inde. V súčasnosti J. Johanides pracuje na "veľmi dlhom románe, ktorého názov ani obsah neprezradím, lebo som poverčivý. Dúfam, že vyjde na budúce Vianoce."

"Autor sa priznáva, že musel v sebe zaprieť výtvarného teoretika, ktorým je tiež, musel mu protirečiť, lebo nemienil napísať umenovednú esej, ale chcel zostať spisovateľom," píše na prebale eseje o Rembrandtovi slovenský spisovateľ Ján Johanides. Kniha vyšla v rámci edície Tajné múzeá vo vydavateľstve Causa editio, ktorej majiteľkou je pracovníčka Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied Katarína Kenížová-Bednárová. Edícia Tajné múzeá, ktorá vychádza v koprodukcii s francúzskym vydavateľstvom Flohic Editions Paris, je prvou literárnou a umeleckou edíciou ponúkajúcou čitateľovi odlišný pohľad na výtvarné diela s univerzálnou platnosťou. Je len prirodzené, že tieto knihy vychádzajú aj vo francúzskej mutácii. Ako pre SME povedala K. Kenížová-Bednárová, Ján Johanides je jediným spisovateľom zo strednej Európy, ktorý sa do tejto exkluzívnej edície dostal. My sme sa spisovateľa opýtali, aké podnety boli rozhodujúce pre napísanie eseje o Rembrandtovi.

"Jeden z nepriamych, ale podľa mňa veľmi dôležitých podnetov na napísanie tejto eseje a v určitom zmysle slova aj akejsi prózy o Rembrandtovi a Aladinových lampách bol prostý fakt, že už celé roky sa pozerám na výstavách nielen na obrazy, ale rovnako aj na divákov," hovorí pre SME Ján Johanides. "Proste na tých, čo sa snažia pochopiť obraz, na ktorý sa dívajú. Keď človek dobre pozná obrazy nejakého svojho obľúbeného maliara, chtiac-nechtiac ho začnú zaujímať aj tváre jeho blížnych, vnímajúcich obraz. Keď som sa díval na Rembrandta, tak ma ako autora zaujímal tento premenlivý, živý portrét diváka. Najmä v Berlíne, Amsterdame a Sankt Petersburgu. Zaujímala ma reakcia diváka na tvári zoči-voči obrazu. Totiž, aby som sa priznal, kedysi som chcel napísať jednu poviedku, v ktorej hlavná postava chodí po výstavách od obrazu k obrazu a snaží sa pochopiť diela istého maliara. Toto moje úsilie o takúto prózu stálo pri zrode eseje o Rembrandtovi ako základná idea." Ovplyvnil Rembrandt a jeho výtvarné videnie spôsob písania Jána Johanidesa? "Je to podobné, ako keď život ovplyvní žena, do ktorej ste sa zamilovali," odpovedá spisovateľ. "Ťažko však povedať, či ovplyvnil tým alebo oným spôsobom... Určite som ním poznačený, jeho prednesom maľby, zvláštnym videním, ktoré dovtedy nikto nemal a ktorým ma oslovil viac ako jeho súčasníci zo 17. storočia... Fascinuje ma jeho spôsob osvetlenia tváre, to, čo chcel povedať cez tvár a oči v nejakom portréte." Esej Jána Johanidesa je preložená aj do francúzskeho jazyka, ku ktorému, ako nakoniec k celej francúzskej kultúre, prechováva spisovateľ obdiv. "Už na gymnáziu som bol veľkým ctiteľom francúzskej kultúry, najprv výtvarného umenia, pretože som chcel študovať maliarstvo. Zaujali ma impresionisti a postimpresionisti - Monet, van Gogh, Cézanne -, jednoducho všetko to, čo je vo Francúzsku ako doma. K tomu sa postupne začala viazať literatúra - Maupassant, Baudelaire, Zola a ďalší. Všetko, čo s Francúzskom súvisí, je mi blízke. Obdivujem rýdzosť klasickej francúzskej knihy, v ktorej nie je nič zbytočné, všetko má svoj priestor. I na miestach, kde prevláda opis, autor nerobí hlušinu, všetko je veľmi presné a perom ostro nakreslené. Priznám sa, že mám isté štrbiny vo francúzskej hudbe, samozrejme, poznám Debussyho a jeho okruh, ale zbehlý v nej nie som."

Pri mene Jána Johanidesa bolo už viackrát spomenuté, že je spisovateľom s presvedčivým nárokom na európsku úroveň. Výber medzi svetových autorov do edície Tajné múzeá je toho ďalším dôkazom. Je to pre spisovateľa isté zadosťučinenie? "Pocit spokojnosti to určite je, ale aby som pravdu povedal, hanbím sa, že som toho nespravil viac," odpovedá Ján Johanides.

Autor: Ľudo Petránsky Ml.