afií Rudovi Prekopovi, vyprovokovala Miroslava Žbirku, aby nakrútil videoklip k titulnej piesni. Obrátil sa s projektom na režiséra Fera Feniča a označuje to za šťastný nápad. Režisér klipu Ján Sebechlebský z Feničovej spoločnosti Febio sa pohral s archívnymi materiálmi a v niekoľkých minútach piesne vyrozprával Žbirkov príbeh. Reprezentatívnu partiu, vytvárajúcu reprezentatívny projekt, dopĺňa kameraman Šulíkovej Záhrady Martin Štrba. Miroslava Žbirku sme sa najprv spýtali, ako sa album rodil.
"Dlho sa to vlieklo, lebo sme nevedeli nájsť optimálnu formu. Naraz mi zatelefonoval riaditeľ Bonton Music Zbyněk Knobloch, že by to chceli realizovať a dohodnúť sa s Opusom. Postavili ma pred problém to zostaviť. Dostal som voľnú ruku, a to sa mi na tom zapáčilo. Nemal som striktný termín, kedy to má byť hotové. Pravidelne som počúval svoje pesničky, chcel som počuť, ako mi to dnes znie. Jediné zásadné mantinely boli v tom, že to má byť výber hitov. I keď bolo jasné, čo mám vyberať, bolo dôležité vymyslieť koncept."
# €ím ste sa pri výbere riadili?
"Snažil som sa byť objektívny, neuprednostňoval som svoje pocity. Vedel som, že i keď si vytýčim, že ich uprednostňovať nebudem, aj tak ich napokon uprednostním bez toho, že by som o tom vedel. Vedome som to však nechcel prehlbovať."
# Dajú sa zaradené piesne rozdeliť na vaše srdcové záležitosti a tie, ktoré by ste nevybrali, keby tam nemuseli byť?
"Musel som navyše odolal pokušeniu začať to prerábať. Vnútorne som aj to zdolal a je dobre, že sú tam originálne verzie. Výber má zmysel tým, že do istej miery pripomína dobu, v ktorej pesnička vznikla. To som nechcel meniť. Keď človek nahrá stovku piesní, niektoré považuje za vydarenejšie a niektoré za menej vydarené. Ale keďže som vyberal z celej éry, 22 piesní nebolo až tak veľa. Nebol som nútený vyberať niečo, čo sa mi nepáči. A vedel som, že niektoré piesne nemôžem ignorovať."
# Ako s odstupom času vnímate zvuk a atmosféru piesní?
"Každá má svoju atmosféru a po tzv. zremasterovaní sa mi to veľmi páčilo a znelo mi to súčasne. S Lacom Lučeničom sme napríklad pri počúvaní skladby 22 dní nemali pocit, že by sme dnes na nahrávke extra niečo menili."
# Skutočne sú to akoby súčasné piesne, desať rokov staré veci znejú ako dnešný gitarový rock...
"Je to trocha satisfakcia. Keď som raz uvádzal album Nemoderný chalan a pieseň 22 dní znela čerstvo v rádiu, zažil som i krčenie nosom: ,Meky, dobre, ale Biely kvet to už nie je. Nemáš iné?` Po toľkých rokoch si napokon 22 dní našlo miesto v histórii našej popmusic. Vtedy sme ani nenakrútili klipovú podobu pesničky a naraz som sa jej dožil v roku 1995."
# Delíte si sám svoje obdobie na čisto populárne, keď sa robili iba piesne povedzme popovo-lýrové, a zlom, v ktorom prišiel príklon k rockovejšej polohe?
"Nakrútili sme s textárom Kamilom Peterajom tri albumy (Doktor sen, Sezónne lásky, Roky a dni), ktorými vznikol určitý štýl a určitá výpoveď. Zákonite som sa dostal do bodu, keď som si povedal, že by som chcel urobiť niečo iné. Nie absolútne iné a poprieť sám seba, ale niečo, čo cítim, že tiež chcem urobiť. Základným zlomom bolo vydanie albumu Nemoderný chalan. Rozhodol som sa urobiť platňu, ktorá by sa skladala výhradne z mojich textov a hudobne by sa posunula niekam inam. Odvtedy vnímam svoju tvorbu ako kombináciu štýlov, o ktorých ste hovorili, a snažím sa to variovať."
# Nikdy mi nesedelo, že v piesni Biely kvet bola napríklad "dlhá ihla smútku v ňom", a nakoniec predsa len vyšlo najavo, že sa pôvodne mala volať €ierny kvet. Prečo musela byť premenovaná?
"Texty chodili na schvaľovanie, Opus ich postupoval na ministerstvo. Ak sa dobre pamätám, toto bola zmena na telefón do štúdia alebo domov a sám som si opravil čierny kvet na biely. A nekončilo sa to len tým, tam bol ,ukrutný čierny kvet, negatív tých nádherných, ukrutný čierny kvet, čo nikomu vždy dáva nik`. Kamil Peteraj to prerobil, ale nejaké napätie v tom texte zostalo."
# Ako si spomínate na takéto politické súvislosti vašej tvorby?
"Keď podliehate schvaľovaniu, nemáte slobodu. Najmä keď sa robil Nemoderný chalan a mal som tam texty, ktoré boli depresívnejšie - do člna mi stále tečie voda - a pamätám si, že keď mi tak Laco Lučenič pozeral cez plece, povedal: ,Výborný text, ale neviem, načo si ho napísal. Veď to nám nevydajú.` Tak ako sme nemohli chodiť do Rakúska bez doložky, prirodzene sme počítali aj s takýmito obmedzeniami. Niekde ako napríklad pri Bielom kvete sa dalo prispôsobiť, niektoré texty sa nikdy nenatočili, pretože sa nedali zmeniť."
# Ako sa vám podarilo preplávať takýmto obdobím? Nikomu sa vlastne nevnucovať a pritom sa úplne vnútiť do pozornosti všetkých médií a poslucháčov?
"U Nemoderného chalana to napríklad rozhodol pán Vojtech Kondrót, ktorý mi texty schválil. Zobral to na seba. Dokonca mi poradil niektoré rýmy. Našiel sa niekto, kto bol ochotný sa za to zasadiť. Ani ďalej to nebolo jednoduché. Dnes si už ťažko spomeniem na techniku, ako sme sa cez to všetko dostávali. Vždy mi záležalo na tom, aby som nespieval budovateľské či plagátovo vymyslené texty, a mal som šťastie, že tí, ktorí mi ich písali, k tomu nemali sklony. Kamil Peteraj sa tým nikdy nevyznačoval a sám som si také nepísal. Keď sme mali ísť na oficiálnu akciu, hrali sme svoj repertoár. Napríklad Balada o poľných vtákoch nebola ideologicky postavená. Nikdy sme piesne neprispôsobovali akciám."
# Ako sa vám žije v Prahe?
"Praha má liberálnu atmosféru a je zvyknutá na ľudí, ktorí nie sú z Prahy. Slovák, ako som ja, tam ani nemôže byť cudzincom. Dôverne ma poznajú a navyše je tam veľa iných cudzincov, hovoriacich jazykom, ktorému každý nerozumie. Niekedy má Slovák tendenciu prehovárať €echa, že ho ako Slováka podceňuje a neuznáva. Pritom €ech nechápe, o čo ide. Je to zradné, lebo keď to budete niekomu veľmi intenzívne vnucovať, napokon si o vás bude myslieť to, čo si vy myslíte o sebe."
# To je Slovák v Prahe. Skúsme to otočiť a hovoriť o osobe, ktorá pre niekoho nemusí byť príliš veľkým Slovákom na Slovensku?
"Ani tu sa nikomu nesnažím vnucovať nejaký pocit. Myslím, že za každého by mali hovoriť výsledky práce. Pri všetkej skromnosti si myslím, že som napísal niekoľko pesničiek a sú to slovenské pesničky. A tým je povedané všetko."
# V akom štádiu je v súčasnosti váš najnovší repertoár?
"Je mojím životným štýlom, že skladám piesne a tie sa postupne zbierajú. Vtedy začnem uvažovať o platni. Nemám to naplánované, ale budúci rok by mohol priniesť novú LP-platňu."
# Ako zvládate nepretržité cestovanie na Slovensko?
"Nahovoril som si, že pre mňa je vzdialenosť Praha-Bratislava čosi ako Senec-Bratislava a späť. Naučil som sa chápať diaľnicu veľmi prirodzene a psychologicky mi tie mestá neležia tak ďaleko od seba. V aute mi navyše pomáha muzika. Ide mi o to, aby som nestratil kontakt s Bratislavou."
# Chodievate do Bratislavy i s rodinou?
"V zime som v Bratislave sám, je riskantné naložiť celú rodinu a jazdiť v klzkom teréne. Dosť by ma to znervózňovalo."
# Ako často ste vôbec s manželkou a deťmi?
"Sme stále spolu, málokedy sa oddeľujeme. Som človek, ktorý je rád doma a najmä s rodinou. To je súčasť môjho životného štýlu. Hoci je niekedy náročné pracovať doma, ale veľmi nerád by som si od toho odvykol. Mňa ani predstavy dlhých turné nedržia, nerád by som bol dlho z domu."
# Kedy sa začalo vaše putovanie medzi Bratislavou a Prahou?
"Zoznámili sme sa s Katkou a v roku 1988 sme sa vzali. Vtedy to nebolo nič zvláštne, boli sme súčasťou jedného štátu. Už vtedy som býval v Prahe a nikto sa ma nepýtal prečo. Keď došlo k rozdeleniu, celé to dostalo úplne iný nádych. V tej chvíli som už Prahu poznal veľmi dôverne. Osobne mám dojem, že keby som sa nebol oženil do Prahy, asi by som tam dnes nebol. Osud je taký a som rád, že mám takúto rodinu. To je pre mňa najdôležitejšia vec."
