Ťažko povedať, v akom stave je európsky film dnes. I tí, ktorí ho bezprostredne tvoria, sa diametrálne líšia v názore. Jedni nariekajú, druhí (ako napríklad islandský individualista Fridrik Thor Fridriksson) vidí pred filmom malých európskych krajín netušené obzory. Riaditeľ maďarského filmového zväzu Zsolt Kezdi Kovács videl na tohtoročnom maďarsko-americkom sympóziu v Toronte svoju krajinu na vrchole reformných štátov východnej Európy a konštatoval, že v rámci týchto štátov je "objektívne situácia maďarskej kinematografie rozhodne najlepšia". Keď som sa potom na európskej pôde opýtal významného maďarského režiséra Istvána Szabóa na situáciu maďarskej kinematografie, odpovedal, že je príliš smutná, než aby sa k nej chcel akokoľvek vyjadrovať. Medzi optimizmom a pesimizmom sa pohybovalo aj rokovanie medzinárodného sympózia V ústrety európskemu filmu 21. storočia, ktoré sa nedávno odohralo v Štrasburgu. V rokovacej miestnosti Európskeho parlamentu sa zišli osobnosti ako Wim Wenders, István Szabó, Robert Enrico, Peter Fleischmann, Mark Peploe, Jaromil Jireš a Pavel Lungin. Hlavnou otázkou bolo, či európsky film áno alebo nie a aké by mali byť spôsoby jeho ochrany na trhu kontrolovanom americkým audiovizuálnym tovarom. €eský režisér Jaromil Jireš sa prekvapivo vyslovil proti kvótam v prospech európskych filmov ("som proti, pretože kvóty sú priznaním slabosti"). Jireš na druhej strane poukázal na pálčivý problém kultúrneho rasizmu, ktorý je dôsledkom ekonomických bariér medzi západnou a východnou Európou a týka sa i slobodnej výmeny audiovizuálneho tovaru. Je faktom, že napriek proklamovanému záujmu Západu o postkomunistické krajiny miznú východoeurópske filmy progresívne nielen z kín, ale i zo západoeurópskych obrazoviek. Na moju otázku o budúcnosti východoeurópskeho filmu v západnej Európe odpovedala šéfka výboru pre kultúru Európskeho parlamentu Luciana Castellina, že pokiaľ vie, nejavia postkomunistické krajiny záujem o filmy zo západnej Európy a dávajú zelenú Amerike.
"Európsky film je chorý," povedal londýnsky filmový teoretik a novinár Angus Finney a dodal, že európske kinematografie podporujú úplne nezmyselné projekty, podporujúce fondy vyhadzujú stámilióny ECU oknom a "vôbec sa nič nezmení"; že Európa nemá jasné, či chce podporovať domácu kultúru, alebo skôr filmový priemysel a že zmyslom všetkých tých výborov a podvýborov, neschopných rýchleho rozhodovania, je snaha udržať si vlastné teplé miesta úradníkov. V rozhovore som sa Finneyho opýtal, ako by si teda predstavoval výrobu filmov, ako je Manneken Pis, Underground alebo Jízda, s ktorými nie je možné robiť veľké obchody, ale ktoré majú mimoriadny zmysel pre národnú kultúru. Finney odpovedal, že "národné kultúry v Európe musia byť podporované buď štátom, alebo sponzormi" a že rozhodne nie je proti individuálnym talentom a tvorbe hodnôt. Zmysel nutnosti obnoviť a posilniť európske kinematografie a osobné videnie európskych autorov charakterizoval režisér a držiteľ Oscara István Szabó: "V spojenej Európe, ktorá je nevyhnutná, sa Európan bude cítiť doma jedine vtedy, pokiaľ budú vážené jeho miestne tradície, jeho jazyk, identita, kultúra a životný štýl. Budúcnosť európskej kultúry tkvie v jej mnohosti a nezameniteľnosti. Pokiaľ to nebude fungovať, dostane sa hore nacionalizmus." Wim Wenders: "Európa potrebuje svoj film ešte viac než film Európu."
Autor: Štrasburg (Autor je
