ia, prišlo udanie: podľa neho sa za pomoci dvoch terapeutov organizujú ilegálne krúžky pacientov, na ktorých sa číta biblia a texty z roku 1968. To, čo dnes pôsobí malicherne a groteskne, vyzeralo vtedy naliehavo a hrozivo. Rozbehol sa kolotoč vyšetrovania tak podozrivých pacientov, ako aj obvinených terapeutov. Podozrivými pacientmi boli uzdravení alkoholici, ľudia, ktorí počas liečby vyzreli, prehodnotili svoje doterajšie životy; o to všetko, o svoje bilancie, pocity, vzťahy, zúfalstvá i nádeje sa chceli podeliť s inými abstinujúcimi alkoholikmi, a to nielen na oficiálnej pôde liečebne, v protialkoholickom klube, ale aj mimo, v súkromí, v rodinnom dome jedného z nich.
Obvinenými boli dvaja terapeuti, sociológ a psychológ, ktorí pacientom takúto nezávislú komunitu pomohli zriadiť a udržiavať. Za vyšetrovateľov boli okrem iných prizvaní aj psychiatri z iného pracoviska, ktorí tentoraz neskúmali ani tak duševné pochody pacientov, ale vecne zisťovali rozsah ilegálnej, "terapeuticky nekontrolovanej" činnosti. Pacienti nerobili nič iné než to, čo vtedy už po celom svete vyše štyri desaťročia robili malé neformálne skupiny zo združenia Anonymných alkoholikov: hľadali skupinovú, psychickú a duchovnú podporu v kruhu ľudí, ktorí im rozumejú. Vďaka úspešnej liečbe sa vynorili z univerzálnej šede pitia a znovu sa stávali individualitami, suverénnejšími, sebavedomejšími jedincami schopnými plniť svoje spoločenské roly. Od vyšetrovateľov sa očakávalo, že pomôžu "nastoliť poriadok", čo znamenalo zrušiť neoficiálne stretávanie, verejne odsúdiť hlavného organizátora na pôde "legálneho klubu" a "obnoviť plnú terapeutickú kontrolu liečebného procesu". Dodnes mám v živej pamäti návrh jedného z nich určený pre prípad, keby nadriadené orgány požadovali tvrdšie zásahy: "Pošleme toho pacienta do Pezinka, povieme, že išlo o akútny psychotický proces." Bolo to vlastne celkom jednoduché: prekvalifikovať spontánnu, nezmanipulovanú aktivitu na psychiatrickú diagnózu.
# l l
Prípad priveľmi aktívnych uzdravených alkoholikov je možno kurióznou, a predsa výstižnou ilustráciou strachu autoritárskej vrchnosti pred slobodne konajúcimi občanmi.
Nie náhodou sa združovaniu na Slovensku dobre darilo v demokratických pomeroch predvojnového €eskoslovenska, keď vypukla priam "spolková horúčka". Ako píše historik Ľ. Lipták, "doslova tisíce spolkov sa nestarali iba o zábavu, poučenie, ale priťahovali ľudí k verejnej činnosti, učili krôčik po krôčiku demokracii." Začala sa formovať slovenská stredná vrstva, "z obyvateľov Slovenska sa stávali čoraz zreteľnejšie občania".
A znovu nie náhodou v oveľa väčšom, drastickejšom rozsahu zmrazili dobrovoľné spolčovanie a združovanie oba nasledujúce autoritárske režimy. Ako dokladá E. Manová, počas existencie Slovenskej republiky v r. 1939-45: mnohé spolky boli rozpustené, posilnil sa policajný dozor nad spolkami, oslabila sa vnútrospolková demokracia. Spolky prispôsobili svoje stanovy oficiálnej národno-emancipačnej ideológii, založenej na korporatívnom národnom štáte vyznávajúcom vodcovský princíp, s jedinou monopolnou politickou stranou. Niektoré z radov svojich členov vyhadzovali Židov a €echov Po krátkom povojnovom oživení prišiel ďalší násilný zásah. Po februári 1948 činnosť spolkov postupne prestala byť hodnotená ako súkromná. Bola odstránená tzv. negatívna úprava (ktorá v oblasti spolčovania obmedzovala možné zásahy štátu) a namiesto nej bola prijatá nová, tzv. pozitívna úprava, ktorá určovala, aké formy spoločenskej aktivity sú prípustné. "Likvidáciu pestrého a ťažko zmanipulovateľného spektra slobodných spolkov, stratu autonómnosti voči štátu možno hodnotiť ako hlboké rozrušenie základov občianskej spoločnosti, ktorú zdecimoval už režim Slovenskej republiky v r. 1939-45," konštatuje E. Mannová.
# l l
Slovensko tak nesie so sebou rôzne tradície politickej kultúry, čo sa odráža aj na súčasnom vývoji a problémoch tretieho sektora. Je to sektor veľmi mladý a rýchlo rastúci. Väčšina organizácií vznikla po r. 1989. V r. 1993 bolo na Slovensku zaregistrovaných takmer 6000 mimovládnych organizácií, v r. 1994 ich už bolo 9800. Najviac ich pôsobí vo vzdelávaní, výchove, v starostlivosti o mládež a deti, v humanitnej a charitatívnej oblasti, ďalej v oblasti životného prostredia, kultúry, ale aj podnikania, v ochrane ľudských práv. Podľa sondy Slovenskej akademickej informačnej agentúry (SAIA) z r. 1994, zachytávajúcej 1571 organizácií, nadácie a iné neziskové organizácie už dávno nie sú iba v Bratislave, aj keď v hlavnom meste je ich počet najvyšší (34,4 %): sektor sa rovnomerne rozvíja na celom Slovensku (20,3 % v západoslovenskom regióne, 24,3 % v stredoslovenskom regióne a 21,0 % vo východoslovenskom regióne).
Rozvoj spolčovania a združovania sa prejavil aj vo výskumoch verejnej mienky. Podľa zistení FOCUSu z decembra 1994, vychádzajúceho z reprezentatívnej vzorky 1374 respondentov, 15 % občanov SR sú členmi rozmanitých spolkov a združení. Občania vnímajú právo zakladať organizácie, spolky, združenia ako jedno zo svojich relatívne najlepšie uspokojovaných práv a slobôd.
# l l
V pozadí takéhoto búrlivého rozvoja stojí viacero faktorov. Niektoré z nich majú univerzálnejšiu povahu, vyskytli sa v rôznych krajinách a rôznych spoločenských systémoch. Ich výsledkom bol jav, ktorý popredný teoretik L. Salamon v často citovanom článku vo Foreign Affairs v r. 1994 súhrnne označil ako "revolúciu v združovaní". Medzi také patrí kríza sociálneho (či opatrovateľského) štátu ("welfare state"), ktorá postihla tak západné demokracie, ako aj bývalé socialistické krajiny; nárast aktívnejších stredných vrstiev; revolúcia v komunikáciách, vďaka ktorej sa idey, poznatky, praktiky a techniky uplatňované v oblasti tretieho sektoru intenzívnejšie šírili po celom svete a priťahovali stále viac záujemcov. Patrí sem aj oživenie "participačného étosu" zo 60. rokov, podľa ktorého v mnohých oblastiach (od bývania cez vzdelávanie až po ekológiu) súčasťou riešenia ktoréhokoľvek problému sú aj ľudia, ktorí ten problém majú: neexistujú nijaké "geniálne riešenia" či návody pochádzajúce od expertov a technokratov; aj tie najdokonalejšie projekty strácajú na hodnote, ak sa neumožní, aby sa k nim vyslovili aj laici, najmä tí ľudia, ktorých sa problém i jeho možné riešenia týka.
Tieto i ďalšie univerzálne faktory budú pôsobiť aj naďalej;
v tomto zmysle Slovensko z "civilizácie tretieho sektora" zrejme nevypadne. Problematickejšie je to s utváraním priaznivého prostredia pre kultiváciu tretieho sektora.
# l l
Dobrovoľnícky sektor stojí na hodnotách nezávislosti, osobnej iniciatívy, pluralizmu a solidarity. V rozvinutých demokratických spoločnostiach tretí sektor úzko súvisí s rozvojom občianskej spoločnosti, priestoru "organizovaného spoločenského života, ktorý je dobrovoľný, samočinne sa utvárajúci, vyrastajúci sám zo seba, sebestačný, nezávislý od štátu, a zároveň je viazaný právnym poriadkom alebo súborom uznávaných pravidiel. Sú to teda občania, ktorí kolektívne konajú vo verejnej sfére a vyjadrujú svoje pocity, idey, vymieňajú si informácie, dosahujú spoločné ciele, vyslovujú požiadavky voči štátu a volajú verejných činiteľov k zodpovednosti. Je to sprostredkovateľská aféra, stojaca medzi sférou súkromia a štátom" (L. Diamond).
Organizácie tretieho sektoru sú prostriedkom, ktorý vyjadruje rôznorodé potreby spoločnosti a umožňuje aktívne sa nimi zaoberať. Prinášajú alternatívy v oblasti verejnej politiky, uchovávajú pluralizmus, rôznorodosť predstáv a prístupov. Vytvárajú priestor pre nezávislé a pružnejšie riešenie potrieb spoločnosti. Motivujú jednotlivcov, aby sa neskláňali pred mocou alebo nespoliehali iba na pomoc zvonka, na štát, ale aby väčšmi stavali na vlastných silách. Sú arénou pre rozvoj demokratických vlastností, ako je tolerancia, miernosť, ochota ku kompromisom, úcta k iným názorom. Utvárajú príležitosti pre účasť rôznych menšín, ktoré môžu byť diskriminované alebo podprivilegované. Poskytujú priestor pre nábor a tréning nových vodcov, ktorí sa tu učia, ako organizovať a motivovať ľudí, ako diskutovať o problémoch, zháňať prostriedky, utvárať koalície, medializovať svoje programy a ciele. Rozširujú informácie, v oblasti ľudských práv napríklad o tom, čo úrady a vláda naozaj robia, nie čo hovoria. Plodia široký vejár záujmov, ktoré spájajú ľudí ponad iné rozdiely, ponad regionálne, etnické či politické záujmy.
V demokratických spoločnostiach panuje presvedčenie, že sloboda združovania v konečnom dôsledku štát skôr posilňuje než oslabuje. Zvyšovaním zodpovednosti, efektívnosti, otvorenosti pre účasť a teda aj legitimity politického systému ľudia postupne nadobúdajú úctu k štátu. Dobrovoľné združenia môžu odbremeniť štát od nadmerných očakávaní. Slobodný a životaschopný tretí sektor sa pokladá za samozrejmosť pre všetky krajiny, ktoré sa chcú stať členmi Európskej únie.
Za posledné roky sa u nás urobilo veľa pre to, aby sa tretí sektor postupne rozvinul v pestrej škále aktivít. Dnes je jeho rozvoj podviazaný nedostatočnou legislatívou; hrozbou klientelizmu, keď sa niektoré organizácie považujú za "lepšie" a teda aj hodné podpory, iné za "horšie", vyvolávajúce podozrenie, snahami porušovať jeho nezávislosť. Tretí sektor je dnes ohrozený hybridom, ktorý sa črtá na obzore po šiestich rokoch premien. Je ním tzv. "polootvorená spoločnosť", dostatočne nevyprofilované pomery, v ktorých panuje "podzákonná demokracia", kde duch politickej kultúry nadmerne ovplyvňuje svojimi rozhodnutiami exekutíva zatieňujúca legislatívu, kde namiesto právneho štátu a úcty k ústavnosti sa väčšmi uplatňujú vyhlášky, nariadenia, smernice, alebo jednoducho svojvôľa moci. Existujú zjavné tendencie túto "polootvorenú spoločnosť" ešte väčšmi zatvoriť. Rovnako však existujú občania, ktorí sa tomu budú brániť. Krátkodobo ich možno obaliť sieťou zákazov a obmedzení, v dlhodobej perspektíve si však aktívni občania utvoria vlastné siete demokratickej kultúry. Je lepšie zapáliť sviečku ako nadávať na tmu, hovorí čínske príslovie. Svetielka starosti o blížnych, záujmu o kvalitu života neprestávajú blikať a nebude ich môcť zahasiť nijaká moc, ak ich nezabudneme znovu a znovu zapaľovať sami.
