Utorok, 15. október, 2019 | Meniny má Terézia

Ondrej Šulaj raňajkoval v SME po noci, počas ktorej dopísal novú divadelnú hru

ONDREJ ŠULAJ

Narodil sa 26. septembra 1949 vo Vígľaši v okrese Zvolen. Základnú školu navštevoval v Detve, strednú školu absolvoval vo Zvolene, na VŠMU študoval v rokoch 1969-74. Do roku 1978 pôsobil v Divadle Slovenského národného povstania v Martine, do roku 1988 na Novej scéne v Bratislave. V roku 1979 začal pôsobiť ako externý pedagóg na Divadelnej fakulte, v roku 1988 začal prednášať na katedre filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky. Od roku 1990 bol prodekanom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU a zároveň viedol katedru dramaturgie a scenáristiky. V roku 1991 bol vymenovaný za docenta pre odbor Filmové a televízne umenie - dramaturgia a scenáristika. V súčasnosti je dekanom Filmovej a televíznej fakulty a členom Umeleckej rady VŠMU, predsedom správnej rady nadácie Fórum.

Divadelné hry, scenáre a dramatizácie: 1975 - Ťapákovci, 1979 - Epizóda 39-44, Môj brat, Pomocník, 1981 - Commune de Paris, 1982 - Kocúrkovo II., 1983 - Agáty, 1984 - Ako v pavučine, 1988 - Pantagruel, 1994 - O pejskovi a mačičke

Divadelné réžie: 1982 - Žaby, 1983 - Kaukazský kriedový kruh, 1984 - Prelúdium v Mol, Agáty, 1985 - Ťapákovci, 1986 - Vďaka za dôveru, 1988 - Pantagruel, Kúpeľ, 1989 - Svätá rodina

Scenáre pre televízne filmy: 1973 - Lupiči v Hammerponde, 1977 - Ako sa Vinco zaťal, Ťapákovci, 1979 - Chlapec z majera, 1985 - Poznám takú bylinku, 1980 - Pomocník, 1992 - O psíkovi a mačičke (scenár a réžia), 1994 - Na Bukvovom dvore (scenár a réžia)

Realizované scenáre pre hrané filmy: 1981 - Pomocník (réžia Z. Záhon), 1982 - Pavilón šeliem (D. Trančík), 1985 - Tichá radosť (D. Hanák), 1987 - Štek (S. Luther), 1988 - Správca skanzenu (Š. Uher), 1991 - Neha (M. Šulík), 1992 - Všetko, čo mám rád (M. Šulík), 1994 - Vášnivý bozk (M. Šindelka), 1995 - Záhrada (spolupráca na scenári, réžia M. Šulík)

Dekan Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave Ondrej Šulaj prijal pozvanie na raňajky v redakcii po pracovnej noci. Dopísal svoju divadelnú hru, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou uvedená v Slovenskom národnom divadle. Na čas totiž, ako vraví, utiekol od filmu späť k divadlu. Pri druhej rannej káve sa porozprával s pani Máriou z Bratislavy, Marekom z Trnavy, pán Krasula z amatérskeho divadla v Partizánskom si zaspomínal na vlastné naštudovanie Šulajovej dramatizácie Šukšinových poviedok, do priameho rozhlasového vstupu využilo nášho príjemného hosťa i Rádio Twist. Na základe vašich i redakčných otázok vznikol nasledujúci rozhovor.

# Aká je podľa vás situácia v slovenskom filmovom školstve?

"Situácia je zvláštna v tom, že základnú sumu peňazí na to, aby študenti vôbec mohli na škole pôsobiť, robiť svoje cvičenia a študentské filmy, získavame mimo štátneho rozpočtu. To znamená z rôznych nadácií, fondov, Pro Slovakie, Sorosovho centra súčasného umenia a od rôznych sponzorov. Tvorí to skoro osemdesiat percent. Len dvadsať a možno ani nie toľko berieme zo štátneho rozpočtu. Tí študenti, ktorí nemajú až také známosti a možnosti získať sponzorov, si obyčajne aj niekoľko rokov nemôžu urobiť svoj ročníkový film. A to je zle. Stále sa teda usilujeme o peniaze. To je hlavný problém, s ktorým si nevieme poradiť. Druhý problém, ktorý sme mali, bolo to, že sme mladá fakulta, a keď sme začínali, mali sme minimálne pedagogické zázemie. Boli tam štyria ľudia na celý úväzok v internom stave a tí ostatní boli väčšinou externisti na minimálne úväzky. Práve v tomto poslednom roku sa nám to podarilo prelomiť a prijímame do interného stavu nových pedagógov. Skoro na všetky katedry. Podarilo sa nám zabezpečiť habilitácie pedagógov, takže už máme aj svojich docentov. Budeme mať aj svojich profesorov a bude to fakulta, ktorá spĺňa všetky kritériá kladené na špičkové fakulty v tejto oblasti."

# Majú vaši študenti dostatok priestoru i financií na nakrúcanie vlastných projektov, sú im na ne udeľované nejaké granty?

"Na študentské cvičenia a filmy potrebujeme zhruba jeden a pol až dva milióny korún. Zo štátneho rozpočtu dostávame okolo 200-300 tisíc korún, už aj to je veľa. Ostatné peniaze získavame sami a viete si predstaviť, čo nás to stojí námahy. Závisí to aj od toho, akým spôsobom si financie vybavia sami študenti. Sponzori nikdy nedávajú peniaze fakulte ako takej, vždy ide o peniaze na konkrétny projekt. Záleží od študenta, či sa dokáže v jednotlivých bankách či firmách presadiť a či získa peniaze. Stále je to ťažšie a ťažšie, peňazí je akoby menej a menej. Niektorí študenti, ktorí nemajú toľko šťastia a nie sú možno až takí draví, niekedy na svoj projekt čakajú aj niekoľko rokov. Povedali sme si, že túto situáciu musíme tento rok prelomiť a prinútiť vládne orgány, aby nás začali rešpektovať. Pretože ak chcú mať na Slovensku filmové školstvo, treba si uvedomiť, že to stojí nejaké peniaze. Všetky krajiny naokolo tieto peniaze dávajú a vedia, že sa im vrátia. Dúfam, že v budúcnosti budú financie od sponzorov iba pomocnou barličkou, nie základom ako teraz, pretože to nie je dobré. Niektorí študenti sú úplne vystresovaní tým, že majú svoj projekt, chcú si robiť film a niekoľko mesiacov musia naháňať peniaze. €asto sa im to ani nepodarí. Potom zase máme problémy, ako porovnávať jednotlivých študentov, ako zistiť, či majú alebo nemajú talent."

# Sú medzi súčasnými študentmi nejaké osobnosti, ktoré by mohli v budúcnosti znamenať zaujímavý prínos pre slovenskú kinematografiu?

"Veľmi rozlišujem medzi študentmi tých, ktorých mám rád a o ktorých si myslím, že sú naozaj talentovaní. Z tých mám radosť a vnútorné potešenie. Ale tých nie je veľa. Budem asi dosť krutý, keď poviem - ale ono je to asi normálne - že na škole sú dvaja talentovaní ľudia, z ktorých niečo bude, ktorí to budú ťahať aj po škole. Myslím si, že to tak asi má byť. Veľmi by ma prekvapilo, keby sa na Slovensku každý rok objavovalo desať talentovaných režisérov a desať talentovaných scenáristov. Najviac ma poteší, keď už na škole objavím, že z tohto človeka niečo bude, v tomto je niečo, čo sa oplatí ďalej rozvíjať a pomáhať mu, aby sa sám našiel. To je asi zmysel našej roboty, my vlastne nikoho neučíme. Skôr študentom umožňujeme, aby sa sami našli, aby si témy v sebe pomenovali. Jedným z tých, o ktorých si myslím, že vstúpia do oblasti slovenského filmu niečím zaujímavým, je Marek Leščák. Tento rok končí štúdium a spolupracoval som s ním na Šulíkovej Záhrade. Je to talentovaný človek a keď neujde do oblasti, do ktorej väčšinou mladí ľudia teraz utekajú - a to sú rôzne reklamné agentúry i iné lukratívnejšie oblasti - a keď sa bude tvrdo prebíjať scenáristikou, mohlo by z neho niečo byť."

# Prečo sa podľa vás mnohí režiséri vrhajú na oblasť reklamy? Myslíte si, že tam už definitívne opustia svoju umeleckú tvorivosť a ide im o čisto komerčné záležitosti?

"Záleží to na charaktere človeka a jeho vnútornom rozpoložení. Niektorí sa potrebujú po škole utiahnuť do súkromia, pripravovať si svoj projekt aj niekoľko rokov a robiť dôsledne iba toto. Niektorí zase potrebujú okamžite niečo robiť, okamžite realizovať svoje nápady - a to sú tí, ktorí odchádzajú do reklamných agentúr, robia videoklipy a krátke veci v televízii. Záleží aj na tom, či sa nejakým spôsobom dokážu kontrolovať a sústrediť na to, že raz budú musieť ten svoj veľký projekt aj urobiť. Povedzme dvaja spolužiaci - Martin Šulík a Juraj Johanides. Martin Šulík od začiatku tvrdo pracoval na tom, aby si robil svoje prvé filmy a nerobil okrem toho nič. €asto to bolo až na hranici únosnosti a prežitia. Ďuro Johanides je rovnako talentovaný človek a mám ho takisto rád - ten sa však vrhol do inej oblasti, a ak sa nespamätá a včas konečne nepripraví svoj film, môže ho reklama úplne zhltnúť."

# Ako vznikajú námety na vaše scenáre?

"K námetom na moje diela sú rôzne cesty, ktorými sa to dostáva do mojej scenáristickej hlavy. Jednak to niekedy býva literárna predloha, ale väčšinou sú to moje vlastné námety. €asto to na človeka príde počas pár mesiacov, že si niečo vymyslí a zo zozbieraného materiálu potom spraví scenár. Niekedy to však trvá aj roky. Napríklad televíznu hru O psíčkovi a mačičke, ktorá sa v súčasnosti hrá aj v pražskom Národnom divadle, som nosil v hlave už kedysi na začiatku osemdesiatych rokov. Pôvodne som ju chcel napísať pre divadlo ako kratučkú vec, ktorá by sa zahrala povedzme v prestávke medzi jednotlivými dejstvami. Postupne sa to rozrastalo a nakoniec som sa rozhodol, že to urobím ako televíznu inscenáciu. Svetlo sveta teda uzrela po dlhých rokoch."

# Ste spokojný s úspechmi vašich scenárov?

"Keď je to úspech taký skutočný - u divákov i odbornej kritiky - som spokojný. Ale nie je to rozhodujúce. Som spokojný vtedy, keď som spokojný sám vnútorne i s priebehom tvorby. V poslednom čase som takúto spokojnosť pocítil vtedy, keď som pracoval s Martinom Šulíkom. Už samotné písanie bolo zaujímavé tým, že sme sa denne stretávali skoro rok - bolo to stretávanie, pri ktorom sme spoločne navštevovali výstavy, koncerty a chodili sme do divadla, čítali sme spoločnú literatúru. Hľadali sme spoločnú vlnovú dĺžku, na ktorej by sme sa stretli. Potom sa mi písanie darí oveľa lepšie."

# Ovplyvňuje vašu ďalšiu prácu úspech tej predchádzajúcej?

"€o sa týka ďalšieho písania, úspech predchádzajúceho diela sa ma veľmi netýka. Nemám ani strach a ani to neovplyvní ďalší scenár. Je dôležité, keď sedíte medzi divákmi a máte dobrý pocit - keď vidíte, že reagujú tam, kde ste mali pocit, že by takým spôsobom reagovať mali. Nedávno sme sa vrátili s Martinom Šulíkom z Budapešti, kde sme Záhradu premietali mladým ľuďom a maďarským filmárom. Zistili sme, že s dielom komunikujú a chápu ten film presne tak, ako sme chceli."

# Ako sa vám s Martinom Šulíkom spolupracuje?

"S Martinom Šulíkom sa mi spolupracuje výborne. Je to jediný režisér, s ktorým som pracoval na viac ako na jednom filme. S tými ostatnými som urobil vždy iba jeden a potom som si vyhľadal ďalšieho spolupracovníka alebo ďalší človek si vyhľadal mňa. So Šulíkom som urobil tri filmy a niekoľkokrát som už povedal, že s ním končím, aby sme si navzájom od seba oddýchli, ale vyzerá to tak, že možno budeme spolupracovať aj ďalej. Rozumiem si s ním a niekedy to dochádza tak ďaleko, že s tým druhým aj rovnako rozmýšľame. Podobným spôsobom vnímame svet a veci okolo seba. Je potom príjemné dostať ich do spoločného filmu."

# Môžete popísať ten samotný tvorivý proces a dôvody, ktoré vás vedú k výberu takých tém, aké sú napríklad v scenári Záhrady?

"Mám radšej, keď sa začína úplne od nuly, a tak to bolo aj so Šulíkom. Nevedeli sme, čo ideme písať, a začali sme hľadať - hovoriť si, čo cítime a čo by bolo treba. Po násilí a krutostiach, ktoré denne zažívame a pociťujeme, sme sa rozhodli, že sa od týchto vecí obrátime do vnútra človeka. Tak sme začali písať aj film Všetko, čo mám rád - zložený z drobných jednoduchých vecí. Podobným spôsobom je vlastne koncipovaná aj Záhrada. Nie je to však akýsi zlý únik od všetkého, že by sme chceli zabudnúť na to okolo nás, ale na trochu inom priestore sme si chceli pomenovať tie základné veci, ktoré tu pretrvávajú."

# €o pripravujete v súčasnosti?

"Na chvíľočku som utiekol z filmu a napísal som hru pre Slovenské národné divadlo. Oslovil ma dramaturg Martin Porubjak a bol som rád, pretože z divadla som kedysi utiekol. Dušou som stále filmár, ale hneď po škole som odišiel do martinského divadla, potom som bol dramaturgom na Novej scéne. Dlho som bol v divadelnom prostredí a nakoniec som si povedal, že sa musím rozhodnúť. Tak som sa rozhodol pre film a teraz som od neho opäť na chvíľu utiekol. Názov hry sa už možno nezmení, i keď je zatiaľ len pracovný - volá sa to Svadobná noc v dobre utajenom salóne a je to taký trošku ironický pokus o bulvárnu komédiu s prvkami grotesknosti a absurdity. Dopísal som to iba túto noc."

# Ako ste spokojný s naštudovaním vašej hry O pejskovi a mačičke v Národnom divadle v Prahe?

"Pri naštudovaní hry O pejskovi a mačičke som bol dosť ovplyvnený svojou predstavou, ktorú som realizoval v televízii. Niekoľkokrát ma vyzývali, aby som sa prišiel pozrieť na skúšky, ale zámerne som nešiel, pretože som sa bál, že tam začnem presadzovať svoje. Bol som spokojný, na premiére sedel celý protokol na čele s pánom prezidentom a ďalšími ľuďmi z parlamentu. Predstavenie, založené na veľkej improvizácii, bolo síce trochu nervóznejšie, ale reprízy už boli v poriadku."

# O filmový festival Fórum '95 v Bratislave už taký veľký záujem oficiálnych kruhov nebol. Ste predsedom správnej rady Nadácie Fórum, ktorá festival organizovala. Aká je v súčasnosti v nadácii situácia?

"Tento rok sme Nadáciu Fórum akoby obnovili, zmenili sme členov predstaventstva, pozvali sme nových ľudí a začali sme budovať novú tvár festivalu. Nielen tým, že sme ho premiestnili do troch sál, ale i ďalšími vecami. Nadácia smeruje k tomu, že by nemala byť až taká závislá od štátnych prostriedkov, od jedného zdroja. Zdroje by mali byť rozložené na väčšej ploche - aby sme mali šancu aj vtedy, keď jeden článok vypadne. Ako napríklad tento rok Pro Slovakia, ktorá najprv peniaze sľúbila a v poslednej chvíli dala úplne smiešnu sumu. Všetky festivaly sme posledné roky robili za minimálnu sumu - bola takpovediac na hranici zrealizovania s odretými ušami. Ani tento rok sa to ešte nepodarilo, ale chceme, aby sme už niekedy na začiatku februára mali k dispozícii sumu, s ktorou by sme mohli festival dostať na istú úroveň. Aby sme nemuseli improvizovať a do poslednej chvíle čakať. Aby ten festival skočil aspoň o dva schodíky vyššie. Preto vlastne vznikla Nadácia Fórum. Prvýkrát sme si pozvali tento rok čestného predsedu festivalu - Mariána Labudu - ako človeka, ktorý by nám pomáhal ísť do bánk a za sponzormi. Začali sme však príliš neskoro - vo chvíli, keď sa mohli niektoré veci už iba drobne korigovať. Ešte to nebolo prelomové."

# Ako vnímate rozdiel medzi vašimi filmami 80. a 90. rokov? Obe obdobia sú u vás zastúpené mimoriadnymi dielami...

"Filmy v 80. rokoch som vždy robil s iným režisérom. Vždy to bolo niečo nové. Snažil som sa pochopiť toho režiséra - iným spôsobom som písal, keď som robil s Uherom, iným s Lutherom, Trančíkom i Hanákom. Bol to nielen iný technický, ale i vnútorný spôsob písania. Osemdesiate roky sú pre mňa pestrejšie a akoby generačne dôvernejšie. Od roku 1990 som už všetky filmy robil s Martinom Šulíkom, až na krátku spoluprácu s Mirom Šindelkom. Vo filmoch 80. rokov - ako aj v celej vtedajšej kultúre - bolo veľa vecí zašifrovaných, snažili sme sa dostávať tam metaforické symboly a aj diváci ich vo filmoch hľadali. Teraz sa už nedá skrývať, veci treba pomenovať priamo. Prečo by to mal divák hľadať? Predtým bol veľmi rád, keď tam niečo našiel. Film navyše pracuje s veľkým časovým predstihom. Ak príde hektická doba, spracovaný problém sa môže vytratiť. Treba preto ukázať veci, ktoré pretrvávajú. Nie lacné aktuálne záležitosti, ktoré rezonujú iba chvíľu. O to je to ťažšie."

# Ste spokojný so súčasnými slovenskými filmovými debutantmi?

"So Šindelkom som na Vášnivom bozku tak trocha spolupracoval a nie som s tým spokojný. Mám z toho pocit, ktorý by som ešte nechcel vyťahovať von. Ešte si ho len sám dávam dokopy, prečo je to tak. Semjanov film Na krásnom modrom Dunaji bol zaujímavý projekt. Už pri čítaní scenára som si myslel, že sú tam zaujímavé veci - filmársky i ľudsky. Ale malo to jedno nebezpečenstvo - bol to projekt neutriedený a potreboval vyčistenie. Keď si dá Semjan viac záležať a sem-tam možno i viac poradiť, možno spraví niečo lepšie. Netreba sa báť. Keď som robil s Hanákom, už prvú verziu scenára sme púšťali medzi priateľov filmárov a začali hľadať, sondovať reakcie, čo ich oslovuje a čomu nerozumejú. Film nie je poézia, ktorú si človek v kútiku pri nočnej lampe napíše, a keď to niekomu prečíta, už nedovolí do toho zasahovať, pretože to je jeho vlastné srdce - vnútro, ktoré si chráni. Pri filme ide človek s kožou na trh a je lepšie, keď už to má overené."

# V €eskej republike sa nakrúca oveľa viac filmov. Hovorí sa, že kvantita ide často na úrok kvality.

"V kvantite je i výhoda. Udržuje sa tam zázemie scenáristické a aj technické profesie. Na druhej strane sa vďaka väčším financiám začínajú robiť i veci, ktoré bežia od toho, čo bolo v českej kinematografii kedysi najvzácnejšie. Je mi to ľúto. Každý má pocit, že film by mal ohúriť, alebo sa vyrovnať veľkým komerčným snímkam a kolektív by mal na ňom zbohatnúť. Európska kinematografia však musí stavať na niečom úplne inom. Prvé pokusy na tejto pôde už boli - napríklad Svěrákova Jízda. Mnohí zisťujú, že sú aj iné dvere, ktoré treba otvoriť - iná pôda, na ktorú sa treba vrátiť. Viacerí debutanti dostali šancu a ono sa to utriedi. Ak z dvoch filmov nevyjde jeden alebo dokonca dva, kinematografia sa zrúti. Keď sa z pätnástich alebo dvadsiatich nevydarí osem, sú tam ďalšie, ktoré sa zase dajú preosiať. Na Slovensku sa stráca zázemie. Obieha tu päť-šesť scenárov niekoľko rokov a stále sa to zužuje. Menej a menej ľudí sa dokáže sústrediť a napísať celovečerný film. V tom je nebezpečenstvo, ktoré tu môže nastať."

# Najmä zo Slovenskej televízie sa úplne vytratil kvalitný dokument. Sledujete vôbec STV?

"Televíziu vôbec nesledujem. Zámerne sa presťahujeme do centra mesta, dievky už zostanú v Petržalke, pretože tiež potrebujú svoj priestor. Utiekol som sem, pretože tu nie je káblovka a ani anténa nič nechytá. Takže máme od toho pokoj. Je však škoda, aká situácia je v STV. Televízia by mohla byť v súčasnosti jedinou záchranou filmu. Má na to stabilné prostriedky od daňových poplatníkov a má šancu udržať film i divákov, ponúkať debutantom niečo urobiť. Pomáhať robiť filmové projekty a udržať klasický dokument. Aktuálny publicistický pohľad - to je nič, skutočné dokumenty majú vždy nadčasovú platnosť. Strácajú sa ľudia, nie sú zachytené niektoré veci. Je to škoda. Zanikajú filmárske profesie, vytrácajú sa špecialisti. To, keď sa raz stratí, bude ťažké všetko znova vytvoriť."

"Vždy traja. My divadelníci máme takú poveru. Ešte jeden." Týmito slovami zareagoval Ondrej Šulaj, keď mu jedna z čitateliek zatelefonovala, že po Rudovi Slobodovi zomrel novinár a spisovateľ Juraj Špitzer. Tretia obeť bola pri pohľade na včerajšie vydanie nášho denníka v rukách raňajkujúceho hosťa mrazivo blízko...

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Podnikateľský úver, s ktorým ušetríte
  2. Nový Ružinov: Skutočný rozvoj ešte len príde
  3. Emília Jányová Lopušníková: Nebojte sa, updatujte sa!
  4. Čo na aute vymyslela žena a čo výrobca telefónov?
  5. Aj s SUV môžete jazdiť ekologicky a ekonomicky
  6. 5 rád Ľudmily Kolesárovej, ako napísať projekt a získať grant
  7. Vysokoškoláci zarobia už o 587 eur viac ako stredoškoláci
  8. Týmto trikom sa dajú v aute umiestniť tri autosedačky
  9. Tieto signály prezradia nesprávne zateplenie strechy
  10. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope
  1. P3 začína na východe Slovenska s výstavbou parku
  2. Zľavnené študentské lístky na dopravu s ISIC už aj cez mobil
  3. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope
  4. Kto vyhrá súboj medzi prírodnými a syntetickými diamantmi?
  5. Otvorenie nového sídla DELTA sprevádzala virtuálna realita
  6. Podnikateľský úver, s ktorým ušetríte
  7. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 %
  8. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie
  9. Nestarnú, ale dozrievajú
  10. Nový Ružinov: Skutočný rozvoj ešte len príde
  1. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 13 100
  2. Čo všetko dnes majú deti v mobiloch? Boli by ste prekvapení 13 013
  3. Čo na aute vymyslela žena a čo výrobca telefónov? 12 579
  4. Luxusný hybrid za 22 900 eur. Nadpriemerný už v základnej výbave 10 594
  5. Vysokoškoláci zarobia už o 587 eur viac ako stredoškoláci 10 370
  6. Týmto trikom sa dajú v aute umiestniť tri autosedačky 10 017
  7. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope 9 979
  8. 5 rád Ľudmily Kolesárovej, ako napísať projekt a získať grant 8 991
  9. Vyrába koláče pre celiatikov. Najobľúbenejšie zákusky prekvapia 8 828
  10. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie 8 512