Veľký odpor už vyvolala intervencia NATO v Bosne, ktorá Rusko odrezala od medzinárodného úsilia vyriešiť problém bývalej Juhoslávie. Ide o princíp a prestíž. Rusi žiadajú, aby ich brali vážne, rovnako ako pred rozpadom ZSSR. Plán rozširovania NATO, ktorý bol prijatý v Bruseli 20. septembra, oficiálne však ešte nebol publikovaný, denník Izvestija minulý týždeň charakterizoval ako "konfrontovanie Ruska s fait accompli". Rozdelený ruský parlament po prvýkrát našiel svoju jednotu. Všetci sú proti plánu NATO. Je to emotívna odpoveď po piatich rokoch chaosu, ktorý značne prospel zločineckej menšine v Rusku a pre väčšinu znamenal zhoršenie životných podmienok. Rusi tvrdia, že sa zriekli komunizmu, rozložili Sovietsky zväz, rozpustili celý svoj aparát hospodárskeho zabezpečenia pre jednotlivcov, zavreli továrne podľa diktátu privatizácie a trhovej ekonomiky, skoncovali s Varšavskou zmluvou a privolali domov zbedačené armády Ruska - čo ešte chce Západ viac? Rusi trvajú na tom, že Rusko je veľmoc. Zachránili Európu od nacistickej vlády. Porazili Napoleona, keď bol na vrchole moci. Ich literatúra a hudba sú omnoho významnejšie než čokoľvek, čo môžu ponúknuť Spojené štáty. A predsa je NATO na čele so Spojenými štátmi odhodlané spôsobiť Rusku ďalšie poníženie. Nová tvrdosť diplomacie, keď minister zahraničia Andrej Kozyrev minulý týždeň odmietol akúkoľvek dohodu so Západom o rozširovaní NATO, súvisí s novembrovými parlamentnými voľbami. V podstate každý v ruskej politike hrá s nacionalistickou kartou. Toto však nie je bežná politická záležitosť. Je to otázka, ktorá bude ovplyvňovať ruskú politiku a hodnotenie dlho po voľbách - pokiaľ k voľbám vôbec dôjde, o čom existujú isté pochybnosti. Je to nebezpečná záležitosť, pretože táto diskusia je nerealistická tak na ruskej, ako aj na západnej strane. NATO nie je pre Rusko hrozbou. Západné vlády a väčšina západných politických kruhov chápu obavy Ruska o svoju bezpečnosť. Všeobecne sa chápe nebezpečenstvo odvedenia Ruska od Západu. A NATO sa nebude nejakým zmysluplným spôsobom rozširovať. Zo strany Washingtonu a Bruselu ide o istý humbuk. NATO je dnes alianciou štátov, ktoré zložili slávnostnú a ničím nepodmienenú prísahu, že pôjdu do vojny - v prípade nutnosti do jadrovej vojny - pokiaľ bude ktorýkoľvek člen NATO ohrozený. "Rozširovanie", o ktorom sa teraz diskutuje, nerozširuje a nerozšíri tento záväzok na krajiny strednej a východnej Európy. Bolo to viac či menej jasne povedané americkými predstaviteľmi a je to jasným zámerom Kongresu. Tí v americkom Kongrese a vo vláde, ktorí si želajú rozširovanie NATO, reagujú na tlak istých voličsky významných lobby v Spojených štátoch - zvlášť poľskej, českej a pobaltskej. Rozširovanie NATO, o ktorom sa teraz uvažuje, by ponúklo intenzívnejšiu vojenskú a politickú spoluprácu obmedzenému počtu bývalých členov Varšavskej zmluvy spolu s oporou,ktorú môže poskytnúť úzky vzťah so Západom. Nebudú tu však žiadne bezpodmienečné vojenské záruky. I keď je význam tejto záležitosti omnoho menší, než ako sa predstieralo, spôsobila veľa problémov.
Rozširovanie NATO bolo od samotného začiatku zlou myšlienkou na riešenie skutočných bezpečnostných problémov strednej a východnej Európy a teraz sa z nej stalo ešte pokrytectvo. Sú lepšie spôsoby ako tento problém vyriešiť. NATO sa mohlo pred piatimi rokmi venovať zabezpečeniu stabilných hraníc a mierových spôsobov ich zmien v tejto oblasti. Mohlo to viesť k inému vývoju v Juhoslávii a dnes by to bola neprovokatívna politika. Ako alternatívu by Západ mohol podporovať členstvo stredo - a východoeurópskych štátov v Západoeurópskej únii. Moskva naznačila, že by to prijala.
Pretože rozširovanie NATO nepredstavuje serióznu politiku, je nepravdepodobné, že rozhodnutie, ktoré bolo minulý týždeň uskutočnené v Bruseli, povedie k niečomu dobrému či dokonca serióznemu. V Rusku však už boli škody spôsobené.
Autor: WILLIAM PFAFF, International Herald
