"Draculu, ktorého som stvárnil, som nikdy nevidel. A vôbec, tá upírska téma nebola vo filmoch nikdy dokonale spracovaná. Vrátane Copollovej verzie. Prepáčte, ale nepripomínajte mi už Draculu. Nezaujíma ma. Nehral som len upíra, mám za sebou dvesto šesťdesiat iných príbehov, som herec. Rozladilo ma, že napríklad vo festivalovej brožúre sa o mne píše, že som nakrútil i také filmy o Draculovi, o ktorých ja nič neviem. Sorry..."

Lenže ľudia zo Slovenska vás asi najviac poznajú ako filmového upíra.

"Ja skutočne neviem, čo mám na to povedať... Je to už skoro 25 rokov, čo som nakrútil film o horore, takže vôbec nemám predstavu, aké filmy s touto tematikou sa krútia dnes. Nakrútil som komédie, westerny... k hororom nemám čo povedať."

Hovorme teda o skutočnom strachu z bežného života. Možno so strachom súvisí aj kombinéza pilota, ktorú ste obliekali v službách Royal Air Force v období druhej svetovej vojny. Rád si spomínate na tie časy?

"Ach! To bolo pred päťdesiatimi rokmi. Do jednotiek Royal Air Force som nastúpil začiatkom štyridsiateho prvého. Absolvoval som najskôr výcvikový kurz v Kanade a v Škótsku. Mám však na to veľmi nejasné spomienky. Určite sa však pamätám na dvoch ľudí, ktorých som v RAF stretol. Bol to Jan Kubiš a Jozef Gabčík."

Čože!? Vy ste sa s nimi stretli?

"Stretol. No zakrátko nato ich nasadili do operácie Antropoid. Oni odlietali do Prahy za Heydrichom, ja som zostal na ostrovoch."

Nepriamo ste sa tak dotkli našich dejín. Spája nás vojna, pán Lee...

"Vojna. Jedinou túžbou v nej je túžba prežiť. Zreteľne si to uvedomujete, keď sa používajú ťažké ničivé zbrane, tak ako teraz v Bosne. Ja som zhadzoval bomby. Vojna je smrť. Jeden známy nemecký generál kedysi povedal, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami. Nesmiete sa na mňa hnevať, ale ani o tomto mojom životnom období nemôžem veľa hovoriť. I tak som už povedal dosť. Že prečo to nejde? Slúžil som v špeciálnom oddiele, nosil som uniformu britskej SAS. Special Air Service. Špeciálna letecká služba. Neviem, či viete, o čom hovorím. Ide o čisto britský antiteroristický regiment, známy z neskoršieho nasadenia vo vojne v Zálive, Severnom Írsku, na Falklandských ostrovoch. No spolupracovali sme i s partizánskou jednotkou a ja osobne som bol vo funkcii liasion oficier, čosi ako sprostredkovateľ informácií maršalovi Titovi. Takže koniec vojny ma zachytil v Bosne. Je to dlhá odpoveď, nemal by som o minulosti takto otvorene hovoriť, pretože ešte v Anglicku som podpísal dohodu o zachovaní tajomstva, ktorá ma zaväzuje mlčať o mojom pôsobení v druhej svetovej vojne do konca života. Hoci tie fakty nie sú tajné, i tak o nich nemôžete hovoriť."

Vyznamenanie z tých čias a hodnosť poručíka letectva má zrejme vo vašom živote osobitné postavenie. Dajú sa tieto relikvie minulosti porovnať s uznaním a oceneniami, ktoré ste v živote získali neskôr?

"Vyznamenanie za činnosť v ozbrojených silách v rokoch 1939-45 dostal každý. V Anglicku, Amerike, Francúzsku, Rusku - všetkým dali nejakú medailu, takže to nebola nejaká zvláštnosť."

Potom, počas hereckej kariéry, ste získali mnohé ďalšie ocenenia. Ktoré z nich si ceníte najviac?

"Za prácu vo filme, za úspechy v ňom, za takmer päťdesiat rokov hereckej činnosti ma ocenili Španieli, Francúzi, Taliani, Nemci, Holanďania, nezabudli na mňa v Belgicku ani v USA. Ale za jedno z najväčších ocenení, aké som kedy dostal, považujem to, ktoré mi minulý rok udelili po prvýkrát doma - v Anglicku. Cena londýnskych kritikov. Udeľuje sa každý rok a ja som ju dostal za celoživotné dielo. No, podľa mňa, to najdôležitejšie ocenenie, ktoré môžete dostať, je od verejnosti. Je to príjemný pocit: na celom svete ma ľudia zastavujú na uliciach, v obchodoch, reštauráciách, jednoducho všade. Niekto chce autogram, iný si túži potriasť so mnou ruku, alebo mi povedia: 'Mister Lee, páčia sa nám vaše filmy, ďakujeme vám za potešenie, ktoré rozdávate.' Nikto mi ešte nepovedal: 'Mám z vás strach.' Musíte mať na pamäti fakt, že Draculu som hral šesť alebo sedemkrát, nepamätám sa presne."

Orson Welles, Billy Wilder, Steven Spielberg... Počas svojej kariéry ste postretali množstvo skvelých ľudí. Ktorý z nich vás obohatil najväčšmi? A čím?

"Myslíte v profesionálnom živote? Ak mám šťastie pracovať s režisérom ako John Huston, Orson Welles, Billy Wilder, Steven Spielberg a s významnými kameramanmi - je to pre mňa nesmierne dôležité, pretože ak máte takúto príležitosť, učíte sa a pracujete s najväčšími režisérmi. Na druhej strane, nakrútil som veľa filmov s režisérmi, ktorí neboli veľmi dobrí, so scenármi, ktoré boli hrozné. Vtedy som so svojimi kolegami musel dvíhať štandard filmu. Je to oveľa náročnejšie. Prirodzene, ak pracujete s veľkými osobnosťami, hercami, herečkami, ako bola Bette Davisová - najlepšia herečka, s akou som kedy pracoval - mali by ste sa od nich veľa naučiť. Niektorí súčasní herci majú obrovské šťastie, pretože pracujú len so samými veľkými režisérmi, hoci sami nie sú dobrými hercami. Práve oni tú pomoc potrebujú. Profesionáli, ku ktorým patrím aj ja, potrebujú pomoc ustavične. No v menšej miere ako tí, ktorí nemajú toľko skúseností.V skratke: ja pomôžem režisérovi, on niečo vráti mne. No pre mňa je tento vzťah dôležitejší, pretože divák vníma na plátne kina moju postavu. Diváci sa pozerajú na mňa a nepýtajú sa, čo urobil režisér. Chcel by som ešte podotknúť, že väčšinou som nenakrúcal s top režisérmi, väčšinou to bolo tak, že som iba zachraňoval filmový štandard. A viete, čo je na tom úžasné? Že ak uspejete práve vo filmoch s otrasnými a slabými scenármi a publikum si vás zafixuje ako herca, ktorý ten film povýšil, je to oveľa väčšie víťazstvo."

Ktorého z vašich už nežijúcich kolegov - hercov by ste chceli ešte raz stretnúť? Aký bol povedzme váš vzťah s P. Sellersom?

"Petra Sellersa by som nechcel stretnúť. Bol to veľmi zmätený, smutný a nešťastný človek. Dá sa to povedať aj tak, že Peter Sellers nevedel, kto bol Peter Sellers, pretože celý život hral iné postavy a stratil sa v nich. Pre neho to bola veľká tragédia. Mal veľmi málo priateľov."

Jestvuje však niekto, za kým vám je smutno, či nie?

"Môj bože! Takých je veľa. Bette Davisová, Burt Lancaster, Garry Cooper, John Wayne - to boli hviezdy, veľké hviezdy, ktoré som poznal. Aj Clarke Gable, aj Spencer Tracy. Úžasní ľudia. Viete, dnes už nikto taký neexistuje. Vôbec si myslím, že poslednou hereckou hviezdou spomedzi žien je Katherine Hepburnová."

A spomedzi mužov?

"Posledným obrom je Robert Mitchum."

Máte k nejakému hercovi spoza veľkej mláky obzvlášť blízky osobný vzťah?

"Veľmi som mal rád Vincenta Pricea. Už je mŕtvy. Bol to môj blízky priateľ. Iní moji priatelia v Amerike nepracujú v šoubiznise.V Anglicku to bol zasa Peter Cushing, no minulý rok zomrel."

Keď odchádzajú priatelia, to bolí...

"Hovorím si: 'Nebuď smutný, nezostaneš sám. V Christopherovi Leem sú dvaja ľudia. Máš predsa dva rozmery, si herec. Súkromný život, profesionálny život.' Faktom zostáva, že ľudia, ktorých som stretol v profesionálnom živote, sa nenachádzajú v mojom súkromnom živote."

Je známe, že keď sa Dustin Hoffman rozhodoval, či prijať alebo neprijať rolu vo filme Tootsie, chodil prezlečený za ženu a až v okamihu, keď si ho aj režisér Sydney Pollack pomýlil so ženou, úlohu prijal. Ako vyzerá vaša fáza prípravy na zvládnutie filmovej postavy?

"Nikdy som nehral takú úlohu ako Dustin Hoffman. Hoci som sa občas objavil v postavách, ktoré nosili ženské šaty - publiku bolo vždy jasné, že som muž. Ak hráte historickú postavu, musíte si naštudovať o nej čo najviac informácií. Pri každej mojej postave som sa snažil vytvoriť človeka. Mohol byť dobrý, zlý, skutočný, vymyslený, no vždy to musel byť človek. Musíte mať veľmi veľkú predstavivosť, musíte ju vedieť kontrolovať, musíte sa vedieť vynájsť a musíte mať správny inštinkt. S týmito vlastnosťami sa narodíte a v priebehu života ich môžete rozvinúť. Nemôžete sa ich naučiť. Lebo herectvo vychádza zo srdca, prúdi mozgom a vychádza z hrdla."

Z tvorby Stevena Spielberga vyzdvihujete najväčšmi jeho debut Duel. Prečo? Vzrušuje vás na ňom postupná gradácia napätia?

"Nie, gradácia napätia s tým nemá nič spoločné! Ide o príbeh. Jeden muž cestuje v osobnom aute, druhý v tiráku. A to je všetko. To je príbeh. Mohli by ste povedať, že to nie je veľmi zaujímavé, hm, lenže tu ide o to, čo sa deje medzi riadkami. Stevena poznám, pracoval som s ním, myslím si, že je to vynikajúci režisér s neuveriteľným talentom, ale aj tak si myslím, že Duel je jeho najlepší film. Predstavte si to: Spielberg má iba 20 rokov, a už debutuje takýmto výnimočným filmom! Ukázal ním, aká je jeho imaginácia, v čom spočíva, kam smeruje. Vy sa nedozviete, prečo ten chlapík v nákladiaku sleduje chlapíka v aute, vy neviete, prečo ho chce zabiť. A práve to núti obecenstvo rozmýšľať. Lebo ak všetko ukážete, ak všetko vysvetlíte - to nie je zaujímavé. Ide o to, čo nevidíte."

Vo filme Štvanci hráte rómskeho vajdu v Pyrenejach a Malcolm McDowel v úlohe gestapáka vás poleje benzínom a zapáli. Prečo ste zobrali tú úlohu, keď ste vo filme vystupovali iba tri minúty? Chceli ste tým vzdať hold cigánom?

"V tom filme som hral dlhšie. Asi desať alebo pätnásť minút. Úlohu Róma som prijal preto, lebo to bola sympatická postava. Pod Pyrenejami som pri filmovačke spolupracoval so skutočnými francúzskymi cigánmi. A scéna, kde na mňa vylejú benzín a podpália ma - to bolo hrozné, všetko som videl na vlastné oči. No bol to iba film a ten sa nedá porovnať s tým, čo sa teraz odohráva v Bosne. Vy ste spomenuli v otázke tri minúty a zrejme máte na mysli, že išlo o malú úlohu. Ľudia všeobecne, keď sa rozprávajú o filme, hovoria o veľkých a malých úlohách. To je nonsens! Nejestvujú veľké a malé úlohy. Sú len malí a veľkí herci. Vy môžete verejnosť ohovoriť, vy môžete prispieť k zdokonaleniu príbehu, hoci aj počas jedného dňa nakrúcania. No je to tá scéna, ktorú si ľudia budú pamätať. A to je dôležité."

Nie je tomu tak dávno, čo v slovenskom meste Žiar nad Hronom poliali skinheadi rómskeho chlapca horľavinou a zapálili. Róm zomrel, skíni čakajú na súd. Aký trest by si podľa vás zaslúžili?

"Smrť! Bez váhania. To isté sa deje aj v mojej krajine. Trest pre niekoho, kto cielene zobral inému život, by mala byť smrť. Týka sa to aj teroristov. Prečo by mali žiť? Vraždia deti, ženy, starých - s bombami, tak prečo by mali žiť? Oni sa o ostatných ľudí nezaujímajú. Ja som iná generácia. Pamätám si časy, keď sme mali v Anglicku trest smrti. A želám si, aby sme ho mali aj teraz. Keď si pomyslíte, koľko ľudí zavraždil Hitler a Stalin, nepýtate sa sám seba, či takí ľudia majú právo na život? Je to veľmi ťažká otázka, pretože ja patrím do generácie, ktorá si pamätá, keď v jej krajine chodili kriminálnici neozbrojení, spomínam si na časy, keď bola polícia veľmi silná a kriminálnici sa jej báli. A dnes? Ak sa niekoľko malých chlapcov - a toto sa skutočne stalo - veľmi nepekne zahráva so starým mužom, ak do neho zadrapujú, kopú mu do dverí, rozbíjajú okná, tak policajt, ktorý si dovolí jedného z tých chlapcov udrieť, môže prísť o prácu. Momentálne panuje v Anglicku situácia, že ak vy prídete do môjho domu, zbijete moju manželku a ja chytím napr. čajník a udriem vás, potrestajú mňa."

Aký typ ľudí vám dokáže dnes najviac piť krv?

"Najväčší vampíri sú v šoubiznise. Tí skutočne pijú krv stovkám, tisíckam ľudí. Sú to tiene zo zákulisia. Ja mám s nimi do činenia skoro každý deň. Musíte pochopiť, že klamú, podvádzajú a robia všetko zlé z dvoch dôvodov: zo strachu a pre peniaze. Nemajú predstavu o filme, nezaujímajú sa o scenár, naháňajú sa len za číslami. Nemajú potuchy o herectve, o práci režiséra, ale majú moc. A strach majú preto, že ľudia by mohli zistiť, že nevedia, čo robia. A preto, aby to zamaskovali, všetko preháňajú."

Dnes predsedáte festivalu, na ktorom tvorcovia predstavujú svoje filmové prvotiny. Spomínate si ešte, aký bol váš debut?

"Môj debut bol v roku 1947 v Paríži. Režíroval ho Terence Young a volal sa Corridor of mirrors - Koridor v zrkadle. Mimochodom, Terence Young zomrel minulý rok a bol to človek, ktorý nakrútil prvý film o Jamesovi Bondovi. On postavil na nohy Seana O'Conneryho."

Boli ste nervózny pri čakaní na prvé recenzie?

"Nie. Veď som tam mal len jednu vetu. Bol som neznámy. No dnes treba mať veľmi otvorenú myseľ, pokiaľ ide o kritiku. Vždy keď sa ma ľudia pýtali, čo si myslím o kritikoch, odpovedal som, že všetko závisí od ich kvalifikácie. Či skutočne vedia, o čom píšu. Či skutočne poznajú film, kino, televíziu. Ono to je veľmi ľahké byť kritikom. V súčasnosti, aby sa predali noviny, píšu sa len recenzie, ktoré rozdupajú kritizovaného pod čiernu zem. To noviny predáva. A to je veľmi, veľmi smutné."

Dovoľte mi ešte vrátiť sa k upírom. Nezdá sa vám, že asi najďalej v tejto téme zašli tvorcovia filmu Interview with the Vampire tým, že nastavili zrkadlo vnútornému prežívaniu ústrednej záhrobnej postavy? Brad Pitt ako Louise je už unavený z nesmrteľnosti, z neustáleho prispôsobovania sa novým a modernejším storočiam... Dá sa v tejto téme vymyslieť ešte niečo viac?

"Ten film som nevidel a upíri ma už vôbec nezaujímajú. Ste možno zvedavý, prečo sa nechcem k tejto téme vyjadriť. Zachovám sa ako Alfred Hitchcock, ani on nikdy nič vo svojich filmoch nevysvetlil. Rozumiete?"

Christopher Frank Carandini Lee, sedemdesiattriročný anglický herec a čestný člen troch kaskadérskych zväzov sedí vo štvrtok 5. októbra '95 v reštauračnej časti bratislavského hotela Perugia a píše si poznámky k súťažným snímkam 4. medzinárodného festivalu prvých hraných filmov Fórum '95. Sú dve hodiny pred pravým poludním a pán Lee (exceloval vo filmoch Súkromný život Sherlocka Holmesa, Traja mušketieri, Muž so zlatou zbraňou, Letisko '77, Gremlins II., Príbeh dvoch miest, Dracula, 1941... a pred kamerou absolvoval viac šermiarskych scén ako ktorýkoľvek herec v dejinách) sa usmieva. "Prepáčte, ale na rozhovor vám môžem poskytnúť iba štyridsaťpäť minút, čas súri." Predseda festivalovej poroty sa významne pozrie na hodinky. Syn armádneho plukovníka z čias búrskej vojny a komtesy Estelle Marie Carandini di Sarazano je i v zrelom veku mocný, tvrdý chlap s uhrančivým pohľadom. Hlbokým, trochu tajomne zastretým hlasom rozpráva o živote s neskrývaným pôžitkom. No keď mu na záver stretnutia ponúknete umelé upírie zuby, aby zapózoval pred fotoobjektívom, dôrazne odmietne. Nie je hercom jednej postavy! Nie, nepovie to otvorene, chce, aby ste to pochopili sami. Že Christopher Lee je herec a nie Dracula!

Autor: Zhováral sa JURAJ MRAVEC