Začiatkom týždňa bolo bratislavské kasíno Reduta nabité už od skorého rána. Najhustejšie obklopená bola ruleta, za zeleným stolom rozmiestňovali svoje žetóny i Sabina Laurinová a Pavel Zedníček. Sabina sa občas pomýlila - hoci krupiérovi tvrdila, že žetóny dáva na červenú, vehementne ukazovala na čiernu. So smiechom priznala, že to pomaľované zelené plátno je pre ňu španielska dedina. V kasíne bolo doteraz len jediný raz a hoci s ním má dobré skúsenosti, lebo vyhrala tritisíc korún, vôbec tomu nerozumie. Pavel Zedníček v bielom obleku s nezapálenou cigaretou a sústredeným výrazom hráča pôsobil ako skúsený hazardér. No i on sa priznal, že na to "kouká jak tele na nový vrata." Tiež hral iba raz, do kasína si zašli s Jirkom Bartoškom. Spočiatku síce vyhrával, nakoniec zostal na svojich. Takže tiež má vlastne tú lepšiu skúsenosť. No kasína ho nelákajú, človek, ktorý je na voľnej nohe na to nemá čas. Radšej sa poriadne vyspí.

Hoci filmársky štáb z bratislavskej koprodukčnej firmy ARS Media, ktorá je realizátorom diela, strávil v kasíne mnoho hodín, bola to iba epizódka v rámci niekoľkomesačného putovania trojuholníkom Slovensko - Čechy - Rakúsko, v ktorom sa pripravuje nový šesťdielny televízny seriál Koniec veľkých prázdnin. Príbeh sleduje púť ľudí, ktorí sa na začiatku osemdesiatych rokov rozhodli pre emigráciu. Sú tu manželia, milenci, vojak, dievča zo samoobsluhy, jednoducho vzorka obyčajných ľudí, ktorá v jeden deň, v jeden okamih na rôznych miestach hraníc uteká do Rakúska za slobodou, respektíve za predstavou slobody. V hlavných úlohách uvidíme Pavla Zedníčka, Martina Dejdara, Sabinu Laurinovú, Jozefa Vajdu, Martu Sládečkovú a ďaších, autormi scenára sú Jelena Mašínová a Pavel Kohout a režisérom je Miloslav Luther. Ide o koprodukciu českej, rakúskej, slovinskej a slovenskej televízie a dokončený by mal byť v marci.

Miloslav Luther: "Celý projekt vychádza z románu Pavla Kohouta Koniec veľkých prázdnin, ktorý tohto roku vyšiel v Nemecku a zároveň so seriálom by mal vyjsť v Čechách. Myšlienka na realizáciu scenára, ktorého spoluautorkou je aj manželka Pavla Kohouta Jelena Mašínová, však vznikla už pred desiatimi rokmi. Vtedy sa seriál mal vyrábať v rakúskej televízii, no potom sa výroba z rôznych dôvodov odsunula. Po revolúcii sa myšlienka oživila, najmä tým, že vznikla možnosť koprodukcie medzi rakúskou a českou televíziou. Neskôr pristúpila aj slovinská a slovenská televízia. I keď podiel slovenskej televízie je neveľký, som veľmi rád, že participuje aspoň finančne. Myslím si, že by sme sa mali v čo najväčšej miere zapájať do koprodukcií, pretože podľa mňa jedine tak môže prežiť kinematografia na Slovensku."

# Nie je to váš prvý seriál, pred časom ste na Barrandove nakrútili Lekára umierajúceho času a doma Život bez konca. Obe diela sa stretli s veľkým úspechom, dostali sa doslova do celého sveta - hrali sa v Číne, Austrálii. Váš posledný film Anjel milosrdenstva, ktorý tiež žal jedno ocenenie za druhým, ste realizovali ste realizovali tiež ako koprodukciu STV a ČT. No i tak by človek čakal, že na nový český seriál oslovia skôr českého tvorcu.

"Česká televízia, ktorá ako hlavný producent nesie najväčšiu finančnú záťaž, ma oslovila po našich dobrých skúsenostiach zo spolupráce. Chvíľu som dokonca váhal, pretože je to veľmi vážna, ťažká téma. Okrem toho som sa kedysi zapovedal, že už nikdy nebudem robiť seriál, lebo je to strašne vyčerpávajúce. No keďže doba je aká je, keďže treba hľadať možnosti na vyjadrenie, realizáciu a tých ponúk nie je nepreberné množstvo, rozhodol som sa prijať. Aj preto, aby som si vyskúšal možnosti a perspektívu tejto práce, no najmä preto, že je to rozhodne zaujímavá látka."

# Manželia Kohoutovci sa zúčastňujú aj na nakrúcaní?

" Samozrejme, pokiaľ je to možné, sme v kontakte, pretože naša práca je až v takej cirkusáckej polohe. Stále niekam cestujeme, nakrúcame od ráno do večera, niekedy až osemnásť hodín. Keď k tomu pridáte tých pár hodín spánku, plus moja nutná príprava, prispôsobovanie sa zmenám počasia, termínov hercov atď., ten kontakt môže byť iba veľmi sporadický, lebo jednoducho nie je čas."

# Do akej miery vám ponechali voľné ruky?

"Viete, zásah do práce režiséra nemôže byť taký, ako by si to možno niektorý autor želal. Je to môj priestor, do ktorého si nepustím nikoho. Pretože jedine ja viem, ako to bude vyzerať, ako poskladám fragmenty, jednotlivé zábery do výsledného celku. Do toho nemôže nikto zasahovať, to sa nedá vysvetľovať. Iba ja to vidím, ja to cítim, aj keď, samozrejme, konečná poloha je aj pre mňa veľkou neznámou."

# Podľa čoho ste si vyberali hercov?

"Podľa toho, aby príbeh nebol iba zábavný či dramatický, ale aby bol predovšetkým autentický, pravdivý. Dával som teda pozor, vyberal i trochu neznámejšie tváre. Aby divák uveril - áno, to sú tí, ktorí ušli, ktorí to prežili. Vždy sa snažím pri obsadzovaní postupovať takto - prvoradé je, aby postava spĺňala podmienky pravdivosti charakteru, pravdivosti typu, zaujímavosti osobnosti, vizáže, hlasu. Nikdy nedávam na prvé miesto hercov, ktorí sú slávni.

# Dejdar, Zedníček, Vajda, Timková predsa nie sú neznáme tváre.

"Áno, ale dospel som k nim cez hľadanie pravdivosti ich duše, ich prejavu, výzoru. Samozrejme, aj ich popularita je veľmi dôležitý aspekt, ktorý musím zohľadňovať. Ide o televízne dielo, ktoré si bude hľadať divákov. No dúfam, že divákov rovnako pritiahne príbeh, téma, a možno aj ja svojou doterajšou prácou.

V seriáli je množstvo veselých i smutných okamihov. Na tých trpkých chceme ukázať, že ľudia, ktorí utiekli, prešli doslova kalváriou, veľmi nepríjemnými situáciami ľudskými, materiálnymi aj existenčnými. Rovnako tu bude množstvo komediálnych polôh, radi by sme, aby vzniklo dielo naozaj plnokrvné, plnovývznamové a plnohodnotné."

# Niekoľkokrát ste zdôrazňovali autenticitu. Neuvažovali ste teda obsadiť roly hercami, ktorí tým naozaj prešli?

"Sú aj takí. No nie je podstatné, či si to herec naozaj sám prežil. Podstatné je, do akej miery sa vcíti do osudov postavy a do témy. Môžem povedať, že tí, ktorí nakrúcali v Treiskirchene, rakúskom utečeneckom lágri, boli z toho miesta šokovaní a veľmi to ovplyvnilo nakrúcanie. Skutočne prísť do autentického prostredia, kde niektorí ľudia museli prežiť aj roky a zažiť si to na vlastnej koži, aj keď len zaranžované pre film, je trpkým poznaním. Myslím, že aj diváci budú šokovaní."

# Pomýšľali ste niekedy na emigráciu?

"Celý môj profesionálny život som sa pohrával s touto myšlienkou, niekedy viac, niekedy menej. Koniec-koncov ako väčšina ľudí. Neemigroval som z mnohých dôvodov, ktoré sú zobrazené aj vo filme. V sedemdesiatom roku mi emigroval brat a ja som preto mal veľké problémy. Môj život, rozhodnutia, kroky boli jeho emigráciou veľmi ovplyvnené. Cez bratove osudy, skúsenosti som zvažoval svoje možnosti, revidoval dôvody na odchod. S myšlienkou som sa pohrával, ako hovorím, vlastne až do konca minulého režimu a napokon aj dnes uvažujem nad tým, či by som nemal odísť, pretože to, ako sa vyvíja život u nás, ma znepokojuje. Ale ja asi večne zostanem v polohe človeka, ktorý iba uvažuje, no nikdy to neurobí. O to viac ma to oslovuje. A možno bude vo filme zakódovaných veľmi veľa z mojich vlastných pocitov, vlastnej predstavy môjho osudu ako emigranta."

A ako sa téma emigrácie dotýka protagonistov?

Pavel Zedníček: "Keď sme nakrúcali v lágri v Treiskirchene, uvedomil som si, že to asi nebola žiadna sranda. U nás sa hovorilo, no hej, ten emigroval, má sa tam dobre. Ale žiť v lágri, kde bolo zavretých snáď sedemtisíc ľudí, ktorí spali po šiestich až dvanástich, mali spoločné záchody, kúpeľne a čakať pol roka, rok, či dostanete niekde azyl... Teraz je tam už síce prázdno, len zopár nejakých emigrantov, no aj tak som cítil mrazenie v chrbte."

# Vy ste nikdy nepomýšľali na emigráciu?

"Samozrejme, že také myšlienky niekedy prišli. Ale ja som skôr domácky typ. Spomínam si, že Werich vždy hovorieval, že domov je tam, kde si zavesí klobúk a Voskovec, že tam, kde sa obesí. Ja sa prikláňam k tomu klobúku - ten svoj klobúčik som si zavesil tuná, takže by som nešiel nikam. Myslím si, že herec má zostať doma v akejkoľvek situácii. Keď som bol vonku a videl som plagát našich hercov, ktorí pozývali do divadla, prišlo mi smutno..."

Sabina Laurinová: S týmto problémom som sa stretávala, hoci som o ňom neuvažovala. Keďže moja mama často jazdila ako sprievodkyňa, ako dieťa ma brávala na zájazdy. Pamätám sa, ako sme odchádzali, autobus plný, okolo štyridsaťpäť ľudí. Vracalo sa nás zo dvadsať. A potom to napätie na hraniciach, problémy... Myslím si, že pre tých, ktorí sa tak rozhodli, to nebolo nič jednoduché. Treiskirchen na mňa pôsobil veľmi depresívne. Je zaujímavé vyskúšať si to a zažiť. No naozaj by som to prežiť nechcela."