ne dosť skreslený obraz." A kým tlmočník prekladal jeho slová, účastníci z Holandska, Portugalska, Španielska, Fínska, Švédska, Francúzska a Rakúska v rozľahlej zasadačke obecného úradu zvedavo zdvihli zrak. Litovec sa nadýchol a ešte viac vyhrotil napätie: podľa jeho poznatkov sú branci v západných armádach vystavovaní tvrdému výcviku, ktorý si slabšie nátury zamieňajú za pojem šikan. "Náročný výcvik je v poriadku," poznamenal Gediminas, ktorý absolvoval tvrdú prípravku v púšťach Kazachstanu pred nasadením do známych bojov v Afganistane. A zaspomínal: "Navliekli sme si protichemické obleky, nasadili plynové masky a v 40-stupňovom teple sme poklusom absolvovali desaťkilometrové zrýchlené presuny. Inokedy nám velitelia prikázali: plazte sa krovinami s bodliakmi! Plazte sa dovtedy, kým si vaše telo nezvykne na bolesť! A volali nás - púštne mäso - pretože v tom hroznom podnebí, v tej otrasnej púšti sme dokázali prežiť iba my - vojaci." Litovec dobre vedel, prečo nasadil taký emotívny tón. V prestávkach medzi jednotlivými príspevkami sa rozprával s delegátmi zo Západu, ktorí na dril nadávali. "To, o čom som doteraz rozprával, nie je, priatelia, šikan. Šikan je toto..." A akoby jedným dychom vyklopil pred delegátmi kongresu príbeh poníženia a strachu, ktorý dvanásť mesiacov prežíval Gediminas v Afganistane.

V Afganistane boli dedovia a duchovia. Duch je v terminológii ruského armádneho slangu prezývka mladého vojaka, niečo ako holub alebo bažant na Slovensku a v Čechách, dedom sa nazývajú ruskí mazáci. Aj pojem šikanovanie sa v ruských zákopových reáliách vyslovuje podobne: dedovščina. Gediminas vedel, do čoho ide, počul historky o dedovščine už v civile, "vychutnával" ich na vlastnej koži v kazachstanskej prípravke, no až v Afganistane definitívne pochopil, akú významnú úlohu zohráva šikan v armáde. "Samotní dôstojníci využívali dedov na udržiavanie disciplíny vojakov. V skutočnosti nevideli, nechceli vidieť náš strach z ustavičného fyzického a psychického teroru, ktorému sme boli my duchovia každodenne vystavení." Po ukončení základného výcviku dostávajú mladí vojaci zbraň. A sú "povyšovaní". Gediminas si musel ľahnúť na zem a dedovia ho otĺkali po nahom chrbte koženými opaskami s kovovými prackami. Po rituáli odviezli Litovca do nemocnice - mal odtrhnutú obličku. "Neprichádzalo do úvahy, aby duchovia odmietli povyšovanie. Dostali by výprask tak či tak," uvádza Gediminas. Bilanciu hrôz uzavrie emotívnym vyznaním: "Keď nastal deň, nechceli sme, aby bol deň. Keď prišla noc, nechceli sme, aby bola noc. Cez deň sme museli plniť úlohy dedov v podmienkach otvorenej vojny a v noci nám dedovia účtovali úlohy."

Po príspevku Litovca sa účastníci zo západných armád snažili v kuloároch pochopiť rozdiel medzi západným a východným šikanom, no podľa názoru prezidenta ECCO, Holanďana Gielda Algru, "k stotožneniu sa s názorom Gediminasa, že dril nie je šikan, zo strany brancov zo Západu zrejme tak skoro nedôjde."