Prvými nositeľmi Radu Ľudovíta Štúra sa stali budovateľ Gabčíkova Július Binder, kardinál Ján Chryzostom Korec, exilový publicista Imrich Kružliak, básnik Milan Rúfus a generálny biskup evanjelickej cirkvi a.v. Pavol Uhorskai, in memoriam potom politik Alexander Dubček a povstaleckí generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Rad Bieleho dvojkríža in memoriam náleží kanadskému občanovi slovenského pôvodu Štefanovi Boleslavovi Romanovi, zakladateľovi a prvému prezidentovi Svetového kongresu Slovákov.
Podľa zákona môže prezidentovi republiky návrhy na vyznamenania predkladať NR SR alebo vláda. Poslanci nenavrhli nikoho, na návrh vlády boli vymenovaní obaja cirkevní hodnostári. Ostatné návrhy sú podľa všetkého výsledkom úvah prezidenta a jeho poradcov.
Prví držitelia Radu Ľudovíta Štúra mali tak trochu smolu. Laureátsky ohňostroj Slovenská televízia odpálila už pred niekoľkými týždňami, keď Vladimír Mečiar dekoroval vládnymi novinárskymi cenami (taktiež Ľudovíta Štúra) vláde a hnutiu oddané periodiká a publicistov vrátane trojnásobne oceneného riaditeľa STV. Pod týmto uhlom pohľadu je pochopiteľné, že hlave štátu, odovzdávajúcej najvyššie štátne pocty, a tým pádom aj ich nositeľom sa ušiel iba povinný spravodajský šotík.
Najvyššie štátne vyznamenania pripadli ľuďom, o ktorých nemožno pochybovať, že sú výraznými predstaviteľmi slovenského verejného života. S výrazmi ako osobnosť či mravná autorita by som pri tejto príležitosti narábal opatrnejšie. Pri výbere a konečnom aprobovaní kandidátov prezident postupoval veľmi taktne, lepšie povedané, obozretne. V prvom rade si dal záležať, aby medzi ocenenými neboli takí, čo sa priamo a bezprostredne angažujú v praktickom politickom živote. Všetci aspoň formálne stoja mimo politických strán a ich zápolení, hoci niektorí (Binder, Kružliak, určitým spôsobom aj kardinál Korec) nedvojzmyselne prejavujú svoj príklon k HZDS, SNS či KSÚ. Ich druhým spoločným znakom je skutočnosť, že nikto z nich nebol nijakým viditeľným spôsobom zviazaný s komunistickou stranou, naopak - oboch cirkevných predstaviteľov komunistický režim kruto prenasledoval a Imrich Kružliak sa exponoval v štátnych službách Tisovej Slovenskej republiky a neskôr ako funkcionár slovenských exilových organizácií. Reformných komunistov v zostave štátnych laureátov zastupuje Alexander Dubček. In memoriam. A napokon - nebolo by poctivé nevidieť aj tú tretiu stužtičku, čo viaže všetkých žijúcich ocenených: všetkých na obežnú dráhu vyniesla či aspoň do jasnejšieho svetla slovenského verejného života postavila nežná revolúcia, ale ani jeden z nich nebol mužom novembra 89. Aj to je pre dnešné Slovensko charakteristické.
Ako sa hovorí dnešným newspeakom - štátne vyznamenania dostali tí, čo ich dostali. Nerád by som to videl čierne, ale pri pohľade na menoslov prvých laureátov Radu Ľudovíta Štúra ma neopúšťa pocit, že na to, aby ho udelili Miroslavovi Kusému, Antonovi Srholcovi, Milanovi Hamadovi, Jurajovi Jakubiskovi či zosnulým Martinovi Kvetkovi, Milanovi Šimečkovi, Dominikovi Tatarkovi je na Slovensku už prineskoro. A pre Jozefa M. Kirschbauma, Vladimíra Mináča, Laca Novomeského či - prečo to nepovedať? - Jozefa Tisa a Gustáva Husáka je ešte privčas.
Tri základné kritériá dominovali v úvahách tých, ktorí navrhovali prvých nostieľov najvyšších štátnych vyznamenaní - štátne, národné a kresťanské. Občianske kritérium sa neuplatnilo. Nenápadne, no nanajvýš jasne to vypovedá o stave, v ktorom sa nachádza necelých tisíc dní trvajúce samostatné Slovensko - o jeho neujasnených hodnotových princípoch, neustálenej geopolitickej a tým aj civilizačnej orientácii a najmä a predovšetkým : o jeho neochote či skôr neschopnosti dôsledne a konzekventne reflektovať samo seba.
Zopakujme si:
V predvečer Dňa ústavy, prvý raz od vzniku Slovenskej republiky, udelil prezident Michal Kováč najvyššie štátne vyznamenania.
V predvečer Dňa ústavy uniesli neznáme osoby do Rakúska syna slovenského prezidenta Michala Kováča mladšieho.
V predvečer Dňa ústavy, vo chvíľach, keď slovenský prezident Michal Kováč vyzdvihol u slovenského básnika Milana Rúfusa "mravnú a umeleckú výšku, ktorá sa zmenila na jeden z jasných duchovných majákov svietiacich na ceste za pravdou a spravodlivosťou," sa slovenský básnik Ľubomír Feldek, muž novembra 89, v kruhu svojich priateľov lúčil so Slovenskom.
