Právo na štrajk patrí k najvýznamnejším právam. Odborári ho dodnes považujú za čosi pre nich prirodzené a neodcudziteľné. Jeho azda najjednoduchšou definíciou je, že štrajk je hromadné prerušenie práce zamestnancami. Presnejšia charakteristika znie, že štrajk je dohovorené hromadné prerušenie práce zamestnancov za účelom dosiahnutia určitých cieľov. Znamená to teda, že právo na štrajk vo všeobecnosti prislúcha zamestnancom. Inými slovami - podmienka, aby zamestnanci boli organizovaní v odborovej organizácii, je scestná.

Právo na štrajk je zaručené v Listine základných práv a slobôd, ktorá podľa čl. 11 ústavy má prednosť pred zákonmi SR ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd a boli SR ratifikované. Toto právo však zaručuje iba za podmienok ustanovených zákonom, pričom neprislúcha sudcom, prokurátorom, príslušníkom ozbrojených síl a príslušníkom bezpečnostných zborov. Podľa čl. 44 Listiny môže byť zákonom obmedzené právo na štrajk aj osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia. Podľa článku 41 ods. 1 Listiny a čl. 37 Ústavy SR podmienky práva na štrajk ustanoví zákon. Aj podľa čl. 51 Ústavy SR domáhať sa práva na štrajk je možné len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V tejto súvislosti sa často hovorí o tom, že právo na štrajk zaručujú medzinárodné dokumenty, ktoré SR ratifikovala. Zo žiadneho z nich však záruka práva na štrajk nevyplýva - ani z Medzinárodného paktu o hospodárskych právach. V čl. 8 tento iba zaväzuje zabezpečiť právo na štrajk zodpovedajúcou vnútroštátnou legislatívou.

Takýto zákon - okrem ústavy, ktorá v čl. 32 za určených podmienok dáva právo občanom postaviť sa na odpor aj použitím štrajku - je zatiaľ na Slovensku iba jeden - je to zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. V súčasnosti prebieha diskusia o jeho novelizácii, možno aj z dôvodu, že jeho doterajšie znenie je zrejme protiústavné - napríklad rozširuje okruh zamestnancov, ktorým obmedzuje právo na štrajk (pracovníci ropovodov a plynovodov). Zakazuje pracovníkovi počas štrajku rozhodnúť sa ďalej sa na ňom nezúčastňovať, čím obmedzuje jeho slobodu rozhodovania. Rovnako zakazuje použitie štrajkov v sporoch o plnenie kolektívnych zmlúv, čo znamená, že právo na štrajk obmedzuje namiesto toho, aby stanovil podmienky na výkon jeho práva, čím ide zrejme nad rámec Listiny. Európsku sociálnu chartu, podľa ktorej naopak, právo na štrajk nemožno v sporoch o plnenie kolektívnych zmlúv použiť, zatiaľ Slovensko neratifikovalo.

Na druhej strane sa domnievam, že nie je možné celkom dobre tvrdiť, že zákonný je iba štrajk za uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Štrajky z iných dôvodov, ako je uvedené v zákone o kolektívnom vyjednávaní, nie sú zakázané, ale nie je možné sa ich ani domáhať. Teda ani súd zrejme nemôže rozhodovať o tom, či je takýto štrajk zákonný alebo nie. V týchto prípadoch je dôležité, či zamestnávateľ so štrajkom vyjadrí súhlas alebo nie. Ak nie, môže byť štrajk hodnotený ako porušenie pracovnej disciplíny so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, vrátane náhrady škody zapríčinenej štrajkom. A naopak, ak zamestnávateľ takémuto štrajku neodporuje, iba ťažko sa môže s úspechom neskôr domáhať náhrady škody. Povedané inak - ak zamestnávateľ nevydá jednoznačný príkaz na vykonávanie práce, môžu sa štrajkujúci zamestnanci oprávnene domnievať - i keď to znie paradoxne - že bol napr. v záujme zabezpečenia dlhodobých potrieb organizácie.

V tejto súvislosti možno pripomenúť štrajk zamestnancov verejnej cestnej dopravy - ČSAD - v ČR z 10.februára 1992. Ministri P. Miller, a T. Sokol vtedy spochybnili právo na štrajk, pričom navrhli prešetriť okolnosti, za ktorých sa konal. Ak by sa preukázala jeho neopodstatnenosť, mali by zamestnávatelia podať proti odborárom trestné oznámenie. Zamestnávatelia počas štrajku však príkaz na vykonanie práce asi nikde nevyslovili, a to viedlo odborárskych právnikov k vyhláseniam, že neexistuje žiadny zákon, podľa ktorého by bolo možné náhradu požadovať. Okresný súd v Ústí nad Labem však udelil pokutu vo výške 100 tisíc korún tamojšiemu ČSAD. Podľa súdu sa podnik dopustil porušenia zákona o cestnej doprave tým, že v uvedený deň neposkytoval dopravu a tú musel zabezpečiť okresný úrad, pričom náklady na náhradnú dopravu predstavovali približne 25 tisíc korún.

Naproti tomu senát Krajského súdu v Ostrave v r. 1991 potvrdil rozsudok okresného súdu v pracovnoprávnom spore medzi 8 redaktormi a šéfredaktorom jedného periodika. Redaktori vyhlásili dňa 26.4.1991 štrajk a okamžite dostali od šéfredaktora výpoveď. V rozsudku súd konštatoval, že vyhlásenie štrajku nie je podľa Zákonníka práce dôvodom na okamžité zrušenie pracovného pomeru. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že v čase štrajku neexistovala jeho právna úprava a šéfredaktor nepostupoval oprávnene.

Európsky dohovor o ľudských právach, ktorým je SR viazaná v čl. 11 uvádza aj právo zakladať odbory. Európsky súd pre ľudské práva pri svojom rozhodovaní dospel k názoru, že voľba prostriedkov z hľadiska ich využívania patrí odborom, a nie štátu. Inými slovami - ak odborová organizácia si vo svojich stanovách zakotví aj použitie štrajku, nemôže ho štát jednoducho zakázať. Čl. 11 Dohovoru však podľa rozhodnutia súdu nezaručuje právo na štrajk a ponecháva štátu voľnú ruku zvoliť iné prostriedky, pomocou ktorých odbory môžu zabezpečovať ochranu a záujmy svojich členov. Vo veci Schmidt a Dahlström verzus Švédsko (1976) súd uviedol: "Dohovor zaručuje slobodu ochraňovať profesionálne záujmy príslušníkov odborového združenia prostredníctvom odborových žalôb, realizáciu a rozvoj ktorých musia zmluvné štáty nielen povoliť, ale aj umožniť...".

V súvislosti s odborovými právami a pluralitou odborov, o ktorej sa na Slovensku diskutuje pre pripravovanú novelizáciu zákona, ktorým sa upravujú niektoré vzťahy medzi odborovými organizáciami a zamestnávateľmi pripomeniem istý rozpor medzi Európskou komisiou a Súdom pre ľudské práva. Komisia síce vyhlásila, že "opatrenia uložené štátom, ktoré zoslabujú atraktívnosť členstva v odboroch v dôsledku obmedzenia ich právomocí vyjednávať so zamestnávateľmi, sa môžu v niektorých prípadoch pokladať za porušenie čl. 11". Európsky súd však poznamenal, že ak "oslabenie efektívnosti členstva v odboroch spôsobila všeobecná politika štátu spočívajúca v obmedzovaní počtu organizácií, s ktorými možno uzatvárať kolektívne zmluvy, táto politika nie je nezlučiteľná so slobodou odborov podľa čl. 11". KOZ SR súhlasila s vládnym návrhom zakazujúcim pluralitu odborov na Slovensku. Znamená to, že vyrastajúce nové odborové hnutie, pôsobiace mimo KOZ SR, bude nútené - ak nemá zaniknúť - rozhodnejšie a radikálnejšie presadzovať svoje záujmy.

Na margo jednej z posledných správ - rozhodnutie zamestnávateľských zväzov neodporučiť svojim členským organizáciám rokovať s odbormi o zvyšovaní miezd v súvislosti so zdražením cestovného - treba povedať, že podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní je možné kolektívnu zmluvu meniť. Podmienkou je, že možnosť zmeny je zakotvená v uzatvorenej kolektívnej zmluve, pričom musí byť uvedené akých náležitostí sa zmena kolektívnej zmluvy môže týkať. Inými slovami - ak v kolektívnej zmluve nie je možnosť dojednať jej konkrétne zmeny zakotvená, zamestnávateľ vskutku nie je povinný na vyjednávanie pristúpiť. Na druhej strane, ak je táto možnosť dojednaná, stačí odborom predložiť písomný návrh na kolektívne vyjednávanie. Pretože platí - pri zmene kolektívnej zmluvy je postup rovnaký ako pri je uzatváraní - znamená to, že tak odbory, ako aj zamestnávateľ môžu počas vyjednávania zmeny kolektívnej zmluvy použiť aj krajné prostriedky. Zamestnávateľ výluku a odbory štrajk. Možno ešte pripomenúť, že všeobecná formulácia typu - vyjednávanie o zmene kolektívnej zmluvy sa začne na návrh ktorejkoľvek strany a v ktoromkoľvek prípade - nie je v súlade so znením zákona. V tomto prípade ide od začiatku o neplatnú časť dohody, pretože v nej absentuje zákonom požadovaný rozsah zmien.