Po amnestii v roku 1990 sa na faru v už neexistujúcej dedine Horné Opatovce pri Žiari nad Hronom nasťahoval bývalý väzeň. Po prepustení z nápravno-výchovného ústavu nemal kam ísť, a tak šiel na biskupský úrad, aby mu dovolili bývať na chátrajúcej fare. Že bude strážiť opatovský kostol, aby ho neničili vandali. Biskupstvo súhlasilo a amnestovaný si do Horných Opatoviec doviedol aj družku. Z fary spravili "kupleraj", a zničili ju ešte viac, ako bola dovtedy. Dodnes sa po zemi váľajú fľaše, rôzne handry a veci, ktoré zvyčajne bezdomovci znášajú zo smetísk. Bývalý väzeň bol neobyčajne žiarlivý. Keď šiel do mesta, priviazal jej ruky aj nohy o posteľ, aby mu neušla, a nechal ju tam ležať niekedy aj dva dni. Teraz je znova vo väzení a na opatovskú faru sa už určite nikdy nevráti. Je z nej len kopa ruín, ktoré zarastajú burinou.

V lete roku 1995, presne dvadsaťšesť rokov po úradnom zániku obce Horné Opatovce, traja chlapi, jej bývalí obyvatelia, sa na horúcom slnku potia pri namáhavej robote. Nikto ich za to neplatí, a ani to nežiadajú. Viktor Obertáš, Albín Valko a Štefan Olajec sa rozhodli, že na mieste, kde kedysi stála krásna dedina, pod kostolným briežkom, postavia pamätník.

Na betónovom kvádri s rozlohou 3 x 4 metre bude maketa Horných Opatoviec, presná kópia toho, ako obec vyzerala pred zánikom. Plasticky budú zobrazené všetky domy a staveniská do najmenšieho detailu. Aby si tí, čo raz pôjdu okolo, uvedomili, že tu kedysi žili ľudia, ale vďaka socialistickej megalománií sa museli násilne vysťahovať...

"Táto obec mala pred vysťahovaním 1280 občanov a 228 rodinných domov," vraví Viktor Obertáš. "Ľudia sa živili poľnohospodárstvom, niektorí sa vysťahovali do Francúzska alebo do Ameriky, a tí čo ostali, robili v Žarnovici v Preglejke alebo vo Zvolene. Kúsok pod kostolom býval otec Vladimíra Mečiara. Robil súkromného krajčíra za slovenského štátu a po vojne... Niekedy začiatkom päťdesiatych rokov prišli funkcionári, že sa tu bude stavať fabrika, v ktorej sa budú vyrábať kombajny a traktory a že z opatovského chotára nám zoberú istú časť. Všetko vymerali a zrazu - z ničoho nič - postavili hlinikáreň. Nikto v dedine vtedy ešte netušil, aké dôsledky to pre nás prinesie v budúcnosti a že za pár rokov obec zmizne zo zemského povrchu..."

Bolo to 29. augusta 1953, pri príležitosti osláv SNP, keď v hlinikárni zapálili prvé pece v elektrolýze. Vtedy si Opatovčania po prvýkrát uvedomili, čo je to za fabriku. Vznieslo sa mračno exhalátov a dymu, a to všetko išlo na obec: prevládajú tu severné vetry.

"Bola to hrôza," spomína Viktor Obertáš. "Tu ste nemohli sušiť prádlo, lebo všetko hneď zapadlo popolčekom. Nič sa nedalo dopestovať v záhradách. Mali sme uhorky. Pokiaľ boli pod sklom, držali sa. Keď sa chystalo na dážď, tak sme ich odkryli, a počas troch hodín ich spálilo. Ovocie sa neurodilo, a ak aj áno, tak sa nedalo jesť. Keď časom spustili všetky pece, bolo ich 360, tak už nevydržal ani tŕň. Včely spadli, dobytok pochorel, po rebrách sa mu porobili také hrče ako slepačie vajcia. Jedného dňa krava spadla a už nevstala. Museli ste ju vytiahnúť na auto a odviezť spáliť."

Na ľudí exhaláty vplývali menej, ale po čase tiež začali mať problémy. Deti chodili dvakrát za rok do školy v prírode. Lekári zistili, že sa im krivia chrbtice, dospelým sa veľmi rýchlo začali kaziť a vypadávať zuby, ľudia strácali červené krvinky... Táto epidémia prišla po spustení všetkých prevádzok. Nad dedinou neustále viselo mračno hustého dymu. Opatovčania začali písať na vládu, aby urobila nejaké opatrenia. Istý inžinier Rabko vypracoval projekt na filtráciu exhalátov. Projekt neschválili; ušiel na Západ a predal ho tam.

A po čase prišlo úradné rozhodnutie, že sa ľudia budú musieť z obce vysťahovať.

SocializMUS: MUSíš!

"Prišla komisia. Sadli si do školy a predvolávali občanov. Každý mal približne povedať, na koľko hodnotí svoj majetok. Zrátali to, predložili vláde. Vláde sa to videlo veľa. Prišlo druhé ohodnocovanie, ale aj to sa im zdalo prehnané, tak to hodnotili ešte raz - a opäť menej. Štát vykúpil najprv dobytok. Aj chorý, aj ten, čo sa ešte ako-tak držal. V šesťdesiatom druhom vláda rozhodla, že sa občania musia vysťahovať a obec sa bude asanovať. Zvolali nás do kultúrneho domu a tam nám to oznámili. Viete si predstaviť ten rozruch? To je ťažko popísať..." povie Viktor Obertáš a v jeho očiach sa zalesknú slzy.

Sťahovanie trvalo asi osem rokov: ľudia sa len ťažko lúčili so svojimi domovmi a majetkami, aj keď sa tu už nedalo žiť. Povyschýnali stromy, kvety, nerástla tráva, ťažko sa dýchalo. Niektorí dedinčania si postavili domy na okolí alebo šli do panelákov v Žiari, iní sa roztrúsili po Slovensku alebo poodchádzali do Čiech. 30. júna 1969 bola obec Horné Opatovce oficiálne zrušená; z pôvodných 1280 obyvateľov ostalo v už neexistujúcej dedine osem ľudí, ktorí sa so svojím rodiskom nevedeli rozlúčiť. Aj tí sa však do roka nakoniec vysťahovali.

Prišli bagre a buldozéry a začala sa posledná etapa skazy. Chodili sem ľudia z okolia a rozoberali, čo sa dalo: tehly, okná, dvere, strechy... Ostal len kostol, fara, kultúrny dom a škola. Dnes je fara polozbúraná a kedysi krásny kostol zdevastovaný, ale príroda sa opäť zazelenala. Stromy ožili, rastie tráva, bujnie vegetácia. Nad mŕtvou obcou už nevisí hustý oblak dymu a splodín.

"Do kostola chodia výrastkovia, prídu tam, robia si mejdany pri sviečkach, hrajú karty a čo ja viem čo ešte," pokračuje pán Obertáš. "Všetko už zničili, aj oltár. Nedá sa to ustriehnuť... My pôvodní obyvatelia, sme mali snahu dať kostol do poriadku, lebo nad chórom zateká a začalo zatekať už aj na veži. Takže by bolo dobre dať do poriadku aspoň tie najnutnejšie veci, aby sa stavba nezačala rúcať. Boli sme sa na kostol pozrieť s dekanom. Sám navrhol, aby sa aspoň zasietili okná - aby ich nerozbíjali. Navrhli sme tiež zamrežovať hlavný vchod a nechať otvorené dvere, aby sa ľudia mohli pozrieť dovnútra. No nieto peňazí, a dekan nám pomôcť nemôže. A tak to tu chátra a chátra... Aby bola na obec aspoň aká-taká pamiatka, rozhodli sme sa pre ten pamätník. Mnohí bývalí Opatovčania, keď tadiaľ prechádzajú, tak sa pristavia. Chceme, aby mohli ukázať svojim deťom a vnukom, kde stál ich dom, kam chodili do školy, kde sa ako deti hrávali... Nech si ľudia trochu zaspomínajú. Možno o desať-pätnásť rokov povieme, aká to bola škoda, že sa nezachránil aspoň ten kostol..."

Poslednýkrát sa Opatovčania stretli vo svojej bývalej obci pred šiestimi rokmi. Ľudia sa vystískali, poplakali si, niektorí sa nevedeli po toľkých rokoch spoznať. Teraz sa znova stretnú. V nedeľu okolo 15. septembra, keď je dedinský sviatok, sa tu zídu pri príležitosti odhalenia pamätníka. Pravda, už nie všetci. Mnohí z nich pomreli tak, ako vymierala táto dedina.