Samozvaná Krajina už neexistuje. Toto vyhlásenie, ktoré už v nedeľu urobil hovorca chorvátskeho ministerstva obrany, nebolo predčasné. Po správach o dobytí Kninu, správneho strediska tzv. Republiky srbskej Krajiny (RSK) v pondelok podpísali krajinskí Srbi s Chorvátmi prímerie - ktoré bolo vzápätí porušené.

Suverenita, s akou sa Chorvátsko pustilo do znovuobsadenia územia, ktoré držali Srbi v rukách viac než tri roky, až prekvapuje. Už v nedeľu si Záhrebčania pripili so svojím prezidentom Franjom Tudjmanom na námestí a ani im nenapadlo strachovať sa, že by Belehrad, podobne ako v máji, reagoval na postup chorvátskej armády raketovým ostreľovaním mesta. "Technicky" sa nič nezmenilo - Záhreb zostáva na dostrel rakiet srbského prezidenta Slobodana Miloševiča. Na rozdiel od mája, keď Chorváti počas podobne bleskovej, podľa nich "policajnej" akcie znovuzískali Západné Slavónsko, tentoraz Belehrad - až na obligátne odmietavé vyhlásenia - neurobil nič. Knin, srdcová záležitosť srbského národa, padol. Sen o Veľkom Srbsku zrejme tiež.

Po prvej bleskovej policajnej akcii teda prišla druhá, takmer rovnako úspešná. Za úspechom však nie je ani tak odstrašujúci efekt chorvátskej vojenskej sily, aj keď táto sila rozhodne nie je zanedbateľná. Záhreb skôr trpezlivo čakal na vhodnú chvíľu, a potom udrel razantne a s pomerne nízkymi bezprostrednými stratami na životoch. Túto chvíľu priblížili posledné etnické čistky, ktoré s typickou bezočivosťou v Bosne uskutočnili srbské jednotky generála Ratka Mladiča. Všeobecná protisrbská nálada je evidentná a krok Záhrebu má o to silnejší nádych aktu spravodlivosti.

Pre nezasväteného pozorovateľa je možno väčším prekvapením ľahostajnosť srbského prezidenta Miloševiča - muža, ktorý má rozhodnú zásluhu na tom, že vojna na Balkáne vôbec vznikla. Jeho uši zostali hluché žiadostiam kninského parlamentu o pomoc. Zradil Miloševič srbské záujmy, alebo sa - ako tvrdia niektorí pozorovatelia - v istom bode konfliktu tajne dohodol s Tudjmanom na výmene krajinského územia, povedzme, za Bosnu?

V konflikte medzi Srbmi a "zvyškom" bývalej Juhoslávie zostávajú vzťahy Chorvátska s bosnianskymi Moslimami tak trochu v tieni. Ich účelová vojenská dohoda je založená na súčasnom spoločnom nepriateľovi, nie na vzájomných sympatiách, napokon, je známe, že v Bosne existujú nielen srbsko-moslimské, ale aj chorvátsko-moslimské konflikty záujmov. Rovnako účelovú dohodu môže - v mene svojich národných záujmov - Chorvátsko uzavrieť i so srbskou Juhosláviou, tým skôr, že roztržka medzi Belehradom a bosnianskymi Srbmi je už nejaký čas zrejmá.

Je pekné, že Chorvátsko netrvalo fanaticky na úplnej porážke krajinských Srbov (i to môže byť súčasťou dohody Záhreb-Belehrad), ale podpísalo elegantné prímerie. Krajinskí Srbi ním získali za svoje ťažké zbrane možnosť beztrestne sa stiahnuť do Srbska a Chorvátsko sa tým zbavilo napríklad nepríjemného problému "opatery" väčšieho množstva vojnových zajatcov. Druhá vec je, že krajinskí Srbi sa tejto cesty s vďakou vzdali a volili napokon radšej ďalšie bombardovanie chorvátskych miest. Zmení to niečo na postoji Belehradu?

V chorvátskom záujme by bolo, keby sa civilné srbské obyvateľstvo s dôverou vložilo do Tudjmanových rúk a umožnilo mu tak ukázať svetu, že on nie je ako "hrdina" etnických čistiek v Bosne Radovan Karadžič. Srbskí civili však - podobne ako moslimské ženy, deti a starci v Srebrenici či Žepe - neveria a utekajú. Nikto sa im nemôže čudovať. Ani chorvátsky štít nie je taký čistý, aby zaň krajinský Srb dal hlavu do ohňa. Už po májovom obsadení Západného Slavónska sa objavili správy, že chorvátski vojaci sa vŕšili aj na civilnom obyvateľstve. A tak zostane chorvátsky akt spravodlivosti poznačený "detailom", akým je exodus desaťtisícov civilov, čo na tom, že "dobrovoľný". Ďalším "detailom" je smrť dvoch českých príslušníkov jednotiek OSN po výbuchu chorvátskeho granátu. Alebo situácia, keď šesť dánskych vojakov OSN krylo vlastnými telami chorvátsku jednotku v útoku... Detaily, ktoré neospravedlní žiadna vyššia spravodlivosť.

Republika srbská Krajina bola vyhlásená v roku 1991 ako súčasť bývalej juhoslovanskej federácie. Stalo sa tak ešte skôr, ako vznikla samostatná Chorvátska republika. Krajinskí Srbi tak reagovali na novú chorvátsku ústavu, ktorá im nepriznala postavenie štátotvorného národa. Chorvátska republika sa dočkala medzinárodného uznania bez ohľadu na nevyriešený problém krajinských Srbov. Tí sa napokon už v čase vyhlasovania svojej autonómie v roku 1990 pripravovali na vojnu. V posledných dňoch prišli i o to symbolické málo, čo im Chorvátsko pôvodne chcelo poskytnúť. Aj tie okresy, v ktorých i podľa chorvátskych zdrojov mali Srbi väčšinu, zostanú po druhej bleskovej vojne Záhrebu zrejme etnicky čisté. Cieľ, ku ktorému speje vojna na Balkáne, je o ďalší krok bližšie.