Keď sme sa v bratislavskej cestovnej kancelárii Terratravel zaujímali o trinásťdňový autobusový zájazd na grécky ostrov Thassos, ubezpečili nás napríklad, že cesta nebude trvať viac ako 24 hodín. Do cieľa dorazíme najneskôr v predpoludňajších hodinách a pri mori strávime plných 11 dní. Náš hotel sa vraj nachádza priamo pri pláži a z vlastnej iniciatívy nám na prospekte zaškrtli našu izbu, samozrejme, s výhľadom na more. Ubezpečili nás, že cestou nebudú problémy, lebo majú pre colníkov prichystané povinné mýtne (pivá a cigarety), ktoré sú na hraniciach Srbska či Bulharska rovnakou samozrejmosťou ako pas.
Keďže do Srbska je potrebné vízum, zaujímalo nás, kedy budú potrebovať naše pasy. Jedna pani z našej skupiny mala pred odchodom naplánovanú ešte služobnú cestu. V Terratravele ju ubezpečili, že tak dva-tri dni pred cestou. Spokojne odcestovala a v cestovke za pár dní vypukla panika, lebo zistili, že pasy budú potrebovať oveľa skôr. Našťastie ju zastihli v Žiline. Čo by bolo s jej zaplateným Gréckom, keby sa ju nepodarilo vypátrať, nevedno.
Zraz pred cestou bol plánovaný na 5.15 h. Načas sme prišli všetci. Okrem sprievodkyne. Dorazila viac ako s pätnásťminútovým meškaním. O krajinách, ktorými sme prechádzali, sme sa nedozvedeli ani jedinú informáciu. O zábavu sme však postarané mali. Cigarety ani pivá neboli, takže sme na každých hraniciach čakali v priemere tri hodiny. Napríklad v dezinfekcii pre dobytok. Opitý bulharský colník, keď ho po niekoľkých hodinách omrzelo dohadovanie so sprievodkyňou, pasy síce vydal, avšak o jeden menej. Zistila to asi po tridsiatich kilometroch, lebo jej nenapadlo prerátať si ich hneď. Nadránom sme sa znova vrátili na hranice. Späť sme sa vracali ešte raz, keďže cestovka nepovažovala za potrebné mať so sebou menu krajiny, ktorou autobus prechádza. Ani my sme nemohli vyhovieť sprievodkyninej žiadosti o leva na zaplatenie pokuty. Čo je príčinou niekoľkohodinových prestojov, informovala iba prvé štyri sedadlá.
Na Thassos sme napokon dorazili - v prvý deň čistého pobytu pri mori! - namiesto predpoludním po štvrtej. Sľubovaná hotelová pláž bol asi dva metre široký pás štrku rozjazdený od bagra. Izbu sme mali s výhľadom do dvora. Pre šoférov sa našla izba, až keď urobili krik, že oni sú tiež ľudia. Zaprisahávali sa, podobne ako neskôr ich nasledovníci na spiatočnej ceste, že aj oni cestovali do Grécka autobusom naposledy. Naši spolucestujúci pri vybaľovaní batožiny zistili, že im zmizlo niekoľko plechoviek piva. Vraj ich vzali colníci. Prečo pivá nedala cestovná kancelária z autobusového bufetu, nevysvetlil nik. Okolo nás zúrili účastníci predchádzajúceho zájazdu, ktorým cestovka nevybavila srbské vízum, a tak ich čakala vyše 40-hodinová cesta cez Rumunsko. Vtedy sme ešte netušili, že náš návrat bude trvať takmer rovnako dlho. Jedenásty deň čistého pobytu pri mori sme museli vypratať izby už ráno, jednu spoločnú sme mali k dispozícii do druhej. Potom sme už len čakali pred hotelom na autobus. Namiesto o piatej sme odišli okolo ôsmej večer. Až po tom, čo sme posúrili sprievodkyňu, že ak pôjdeme ešte neskôr, nestihneme posledný trajekt. Šoféri mali na oddych ani nie dve hodiny. Prakticky bez odpočinku opäť naložili plný autobus a viezli ho po cestách, kde zastavovali ozbrojení, často opití vojaci či policajti a pýtali rôzne finančné čiastky. Keď sa jeden zo šoférov odvážil opýtať, prečo má dať 50 DEM, keď má všetko v poriadku, utŕžil pred našimi očami niekoľko faciek. Korunu všetkému nasadila sprievodkyňa, keď na srbských hraniciach zistila, že nemá platné vízum. Odišla ho vybavovať do Sofie a my sme na žeravom slnku čakali od rána do neskorého popoludnia. Do Bratislavy sme namiesto sľubovaného večera dorazili nasledujúci deň o ôsmej ráno. Na ceste sme strávili približne 37 hodín. Šoféri dvojnásobok. Na jedného z nich vraj čakal autobus s turistami do Španielska...
