Bojíme sa každodenne. Bojíme sa choroby, bojíme sa školskej skúšky, máme obavy o svojich najbližších. Strach je prirodzenou súčasťou života. Avšak od chvíle, ako sme sa vydelili zo zvieracej ríše a naše prežívanie sveta sa stalo najmä prežívaním jeho rozmanitých hodnôt, stal sa strach kultúrnym fenoménom. Báť sa choroby znamená poznať hodnotu zdravia, báť sa školskej skúšky znamená poznať hodnotu vedomostí, hodnotu práce, ale aj hodnotu úspechu, obava o našich najbližších vyrastá zasa z poznania hodnoty ľudského vzťahu. Rozšírením tohto priestoru ľudských obáv, jeho etickým ukotvením je kresťanská tradícia, ktorej základom je chápanie strachu ako rešpektu pred mravnou autoritou. Takáto podoba nášho strachu nesie v sebe pozitívny moment motivácie. Veď ak poznáme hodnotu zdravia, snažíme sa uchovať si ho, ak akceptujeme hodnotu vzdelania, hodnotu práce potrebnej na jeho získanie, usilujeme sa čo najlepšie pripraviť a naostatok, ak rešpektujeme základné mravné zásady a princípy, usilujeme sa ich napĺňať.
Jestvuje však aj iná podoba ľudského strachu: nerozumný strach ústiaci do diagnózy. Z neho sa vytráca spomínaný pozitívny moment motivácie a na jeho miesto nastupuje paralýza, umŕtvenie rozumného uvažovania. Táto odvrátená tvár strachu, nášho odvekého sprievodcu, je tiež súčasťou každodennosti a treba povedať, že práve ona sa stala, ako to potvrdzujú dejiny ľudstva, predmetom tých najcynickejších kalkulácií. Poznanie paralyzujúcej sily ľudského strachu priviedlo človeka k pokusom ovládať toho druhého, manipulovať s tým druhým. Aj toto je výsledok ľudskej kultúry a jeho podložím je poznanie jedného z hodnotových rozmerov moci.
S touto podobou strachu máme svoje historické skúsenosti. Zaznamenal ich už Janko Jesenský, keď vo svojej poviedke Strach, publikovanej v roku 1946, napísal: "Docielili, že niet života. Ľudia si nedôverujú. Boja sa jeden druhého. Starí známi sa nepoznávajú, keď sa zídu. Robia sa slepými i nemými, ale ich uši sú dlhé. Celá krajina akoby bola blázincom zastrašených nemých a slepých, ktorí zato každý zvuk desaťnásobne počujú."
Máme ale skúsenosti aj s prekonaním takejto paralýzy, skúsenosti vzopretia sa, potlačenia nehybnosti, skúsenosti, prameniace z poznania hodnoty slobodného rozhodovania. Sú to skúsenosti nesmierne cenné. Najmä dnes, keď sa nás vládnuca moc snaží navliecť do pút nového strachu. Usilujú sa nás presvedčiť, že sa máme báť o svoje peniaze, ak ich zveríme inde než pod štátnu ochranu, o svoje zdravie, ak sa poistíme u inej než štátnej poisťovne, o svoju prácu, ak sa rozhodneme rozmýšľať ináč než štátna reprezentácia, o svoju vlasť, ak sa nestotožníme s podivuhodnými názormi štátnych reprezentantov. Ale, čuduj sa svete, aj ich poháňa náš starý známy: STRACH! A dokazuje im to opäť, aká to irónia, spomínaný slovenský klasik - básnik, spisovateľ, "pansláv", štátny úradník, predseda Spolku slovenských spisovateľov - Janko Jesenský:
"Naháňajú strach iným, lebo sa sami boja. (...) ... tí, čo nás strašia, sú najväčšmi nastrašení. Všetkého sa boja, čo by ich slamené nohy mohlo podkosiť a bičík moci vytrhnúť z ich trasľavých rúk."
Autor: RENÉ BÍLIK
