Hľadíš do plameňov, prútom upravuješ tlejúce polená, prehrabávaš pahrebu. Počúvaš čísi tichý hlas, sám čosi ticho povieš.
Neraz-nedva si taký oheň sám založil. Desať možno sto ráz si pri ňom sedel s rodičmi, s blízkymi, s kamarátmi, s dievčatami, so svojimi deťmi a ich kamarátmi. Opekali ste si slaninku, v pahrebe piekli zemiaky, v kotlíku varili guláš, na ražni krútili živánsku. Spievali s gitarou i bez nej a občas - veru hej - preskakovali dohorievajúce plamene.
Pri takejto vatre si sa vždy cítil zvrchovane.
Odrazu z televíznej obrazovky vyšľahli plamene a v tvojom príbytku náhle vzbĺkla obrovská vatra. Vidíš, ako tí, čo stáli okolo hranice, ustupujú pred ohňom do bezpečnej vzdialenosti. Ešte pred chvíľou to boli ľudia. Zvrchovaní jednotlivci. Teraz sú to už len maličké nerozlíšiteľné postavičky.
Vatra ich odohnala od seba.
Lebo tu, v bázeň vzbudzujúcom posvätnom strede nášho maličkéjho sveta, môže byť zvrchovaná len ona - Vatra.
Vatra pomník. Vatra totem. Vatra mohyla. Vatra mauzóleum. Vatra pyramída faraóna.
Neosvieti. Oslepí. Nezohreje. Spáli. Nepritúli. Odsotí.
Pohanská vatra.
Spomeň si: na Kráľovej holi nehorela vatra, ale ohník. Dalo sa doň hľadieť. Pred touto vatrou môžeš len klopiť zrak.
Na tejto vatre si neopečieš slaninu. Je však veľmi vhodná na pálenie kníh. Alebo kacírov.
Túto vatru nepreskočíš. Môžeš pri nej len poskakovať.
Pri tejto vatre nezačuješ pokojné ľudské slovo. Len frázu a bľabot.
Pri tejto vatre sa nemôžeš oddať Bohu. Len vodcovi.
Pri tejto vatre nemôžeš obcovať s ľuďmi.
Pri tejto vatre nemôžeš byť sám.
A už vôbec nie sám so sebou.
Každá vatra raz dohorí.
Aj táto.
Zostane po nej vychladnutý popol.
Budeš sa báť v ňom prehrabávať.
Tušíš, že v ňom nájdeš obhorené kosti vtáka Fénixa.
