ú každoročne v slovinskej Vilenici, a o rakúske vydavateľstvo Wieser Verlag, ktoré vydáva v Klagenfurte prózu, poéziu a eseje autorov stredoeurópskych literatúr.
Wieser Verlag je vydavateľstvom, ktoré sa stalo pre stredoeurópskeho autora čímsi ako prvotriednou značkou. Wieser Verlag vydal okrem iných Skácela, Esterházyho, Handka, Michnika či Jančara, aby sme spomenuli len niektorých autorov. V posledných rokoch vydalo toto vydavateľstvo aj dve antológie stredoeurópskej prózy a lyriky pod názvom "Kniha okrajov", kde sú zastúpení aj slovenskí autori.
V tomto roku vyšli vo vydavateľstve prvé dve knihy slovenských autorov - Sám proti noci Dominika Tatarku a Vlastný horoskop Ivana Kadlečíka. Týmito dvoma činmi spojenými lektorsky s menomn Ludwiga Hartingera dostala slovenská literatúra vstupenku do výberového príbuzenstva stredoeurópskych autorov. Ludwig Hartinger priniesol osobne krásnu Kadlečíkovu knižku s drsnou čiernou obálkou Ivanovi Kadlečíkovi do Pukanca. V atmosfére tohto stretnutia vznikol aj tento rozhovor.,,Keď sme pred siedmimi rokmi začínali s vydavateľstvom Wieser Verlag, vedeli sme, že budeme skúmať neznámy svetadiel neznámych jazykov. Dnes, keď sa robí európska detská literárna súťaž a je tam pokyn: píšte, prosím, v jednom zo štyroch "kultúrnych jazykov". Znamená to, že slovenčina nepatrí medzi tieto štyri jazyky a slovenské či slovinské deti sa nemôžu prihlásiť do tejto súťaže. Vtedy sme sa rozhodli preskúmať tento neznámy svetadiel v strednej Európe a jeho literatúru. Kultúrne hranice sú celkom iné ako politické hranice. Ľudia dostanú pasy, aby mohli cestovať, ale ich identita je v inom. To je literatúra. To je to, čo si na čase vyvzdoruje trvanie."
# Cítiš rozdiel v posledných piatich rokoch, alebo je v zásade situácia rovnaká?
,,V tom základnom sa nezmenilo nič. Keď sa v osemdesiatom deviatom otvorili hranice, myslel som si, že prídu veľké vydavateľstvá s veľkými peniazmi. Ale veľmi rýchlo som pochopil, že literatúra nikoho nezaujíma, že nikoho nezaujíma bulharský alebo srbský básnik. Bol to nezáujem o jednu celú veľkú časť európskej literatúry - pričom sa vie, že surrealizmus by bol nemysliteľný bez rumunskej avantgardy a že bez európskeho židovstva by bola nemysliteľná nemecká klasika. Vo vydavateľstvách a v redakciách ešte stále visí železná opona. Čo sa možno trošku zmenilo, je to, že mnohí spisovatelia z týchto krajín sa dnes pokúšajú prezentovať ako disidentskí spisovatelia. Ale Jan Skácel nemusel ukazovať putá a Tatarka nevyšiel ako veľký disident. Títo básnici majú ešte niečo iné, niečo ako poetické disidentstvo. Dominik Tatarka je pre mňa príkladom kooperácie politického disidentstva práve s nepolitickým disidentstvom. Objaviť toto pre Európu je absolútne nevyhnutné. Ak sa to neudeje, žiadne plynulé hranice medzi kultúrami mať nebudeme."
# Čo rozumieš pod pojmom plynulá hranica?
,,Plynulá hranica znamená, že kultúrne hranice sú niečo iné ako politické hranice. Ako deti sme vedeli, že jabloň, ktorá rastie pri plote, má korene po obidvoch stranách plotu, že korene podliezajú plot a že koruna sa rozprestiera nad plotom. A viem, že plot sme vtedy používali na to, aby sme sa dostali k jablkám. Hranica ako akvarel, ktorý steká dokopy. Nebolo by dobré, keby sme rozdiely celkom zrušili, rozdiely sú dôležité, kontúry sú dôležité. Svetlo dáva veciam obrysy, okraj, a je veľmi dôležité, aby tiene, ktoré ľudia potom vrhajú, literatúra zaznamenala. A hranica je dôležitá na to, aby sme vedeli, kde začína rozdiel. Kto je identický len sám so sebou, nevidí nič."
# Vydal si viacero kníh o okraji - okrajoch. Čo vlastne pre teba znamená okraj, okrajovosť?
,,Vydal som malú edíciu, ktorá sa volá Kniha okrajov. Existuje Kniha prózy, Kniha lyriky, Ženská kniha. To, čo je nové, obohacujúce, vždy prichádza z kraja. V strede je vždy len moc. Holderlin kedysi povedal: "Kde sídlia básnici? Sídlia na okraji." Okraj, ktorý preniká do stredu, to, čo dáva impulzy, to, čo umožňuje stretnutia. V strede je vždy stagnácia, to platí aj pre filozofiu, aj pre našu kažodennosť, všade."
# Český filozof Miroslav Petříček jr. napísal text, ktorý sa volá "Být na okraji". Píše v ňom, že tí, čo sa pohybujú na okraji, čiže stredoeurópania, sa s istou iróniou dívajú na to, čo sa odohráva v strede. Vidíš aj to len s touto iróniou?
