Narodil sa v Bratislave roku 1941. Študoval architektúru na fakulte SVŠT v Bratislave u prof. E. Belluša a graduoval na oddelení Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave u prof. D. Kuzmu v roku 1964. V rokoch 1965 - 1991 pracoval v bratislavskom Stavoprojekte v ateliéri pre výstavbu obytných súborov Bratislavy, neskôr ako vedúci ateliéru pre historické jadro a centrálnu mestskú oblasť. Po roku 1991 zakladá vlastný architektonický ateliér MARKROP, v ktorom vznikli všetky rozhodujúce projekty a realizácie posledného obdobia. Z najvýznamnejších spomeňme: chatu Istota, Pezinok (1991 - 94); Slovenskú sporiteľňu na Suchom mýte, Bratislava (1992 - 94); blok budov medzi ulicami Suché mýto, Veterná a Staromestská (štúdie už od roku 1983); reštauráciu Casablanca na bratislavskej Kolibe (1992 - 94) a rekonštrukciu Zeleného domu na Hlavnom námestí v Bratislave (1994 - 95). Vo vydavateľstve Meritum (v edícii Súčasní slovenskí architekti) vyšla nedávno monografia Ivan Marko - architekt od Matúša Dullu a v Mestskom informačnom stredisku na Primaciálnom paláci v Bratislave je až do 11. júla sprístupnená výstava o architektonickej tvorbe Ivana Marka.
# V knihe sa vyznávate zo sympatií k názorom súčasných architektov, ako sú Jean Nouvell a Frank Gehry, ktorí okrem iného chápu architektúru ako výtvarnú disciplínu.
"Na stotožnení s týmto názorom sa výrazne podpísalo aj moje štúdium na VŠVU v Bratislave u profesora D. Kuzmu, kde sme boli vedení k chápaniu architekta ako výtvarníka a dizajnéra. Na škole sa vtedy stretávala generácia architektov, ktorá myslela výtvarne, s výtvarníkmi, ktorí rozmýšľali architektonicky. Chceli sme robiť architektúru farebnú a malebnú - teda výtvarnú. Až neskôr prišlo chápanie architektúry ako sochárskeho diela."
# Tu sa opäť ozýva Frank Gehry, ktorý svoje stavby doslova vytesával ako skulptúry.
"On však ide zvnútra. Ja skôr skladám prelínajúce sa priestory, pričom si myslím, že človek nie je nútený žiť v pravouhlých izbách. Rád komponujem organické tvary, ktorým - aj za použitia high-tech - vdychujem pohyb, a tak v priestore vytváram pocit barokovej nestálosti a dynamizmu."
# Aj v procese voľného skladania stavby však musíte sledovať jej funkciu.
"Tak ako je súčasný skladateľ povinný poznať Bacha, tak je súčasný architekt povinný poznať funkcionalizmus. Le Corbusiera nemožno vynechať. Tak ako sa napĺňa ľudská myseľ novými informáciami a svet sa stáva zložitejším a možno aj horším, tak sa čoraz viac presadzujú vedné disciplíny, ktoré myseľ človeka nahradzujú rôznymi elektronickými postupmi. O to viac sa však stupňuje protest humanity a človeka ako takého. V tom je aj podstata môjho chápania architektúry. Snažím sa myslieť dekonštruktivisticky a dopátrať sa k rozhodujúcim prvkom, ktoré majú determinovať budúci obraz nového diela. Na druhej strane si však myslím, že každá doba má právo zasiahnuť do diela predchádzajúceho architekta, lebo nikde nie je napísané, že jeho dielo sa úplne podarilo."
# Myslíte tým aj vlastné stavby?
"Áno, prestaval by som si ich a posunul ešte ďalej."
# Niekedy je však ukončenosť potrebná a budúcnosť má tiež rada autentické stopy minulosti...
"Je nebezpečné, keď sa začne vytvárať názor, že budovy musia zostať nemenné ako hotové diela, do ktorých je dovolené zasahovať až po výmene jednej-dvoch generácií. V londýnskej štvrti City je napríklad súbor stavieb pripravených na asanovanie. Nachádza sa tam aj budova od veľkého anglického architekta Richarda Rogersa, pričom on sám už pripravuje výstavbu ďalšej na inom mieste a s likvidáciou je úplne stotožnený. Uvedomil si, že budova mentálne i morálne dožila."
# A čo s nežijúcimi autormi, ktorí sa už nemôžu brániť a určite by boli radi, keby ich stavba vydržala dlhšie ako len desať-dvadsať rokov. Nehovoriac už o skvostoch historickej architektúry.
"Objekty veľkej historickej hodnoty, a to bez ohľadu na to, či sú historické alebo takmer súčasné, sa neodstraňujú. V čase, keď tieto objekty vznikali, kládli sa na nich iné hodnoty - vždy na úrovni ich doby. Keďže my máme za sebou perfektnú analýzu, vieme lepšie ohodnotiť napríklad barokovú budovu, než ju vedela doba, v ktorej vznikala. Je tiež relatívne, odkedy je budova historická. Keď diskutujem s pamiatkármi, mám niekedy dojem, že za historický sa považuje objekt, ktorý vznikol tak nanajvýš do konca minulého storočia. Vyplýva to z rozpačitosti hodnotenia kvality objektov. Ak niekto ovláda naštudovanie kontextu (ako napríklad u nás J. Bahna) a ovláda stanovenie hodnôt - teda analýzu a vôbec dekonštruktivistickú metódu - má k tomu blízko. Tvrdím, že súčasná architektúra, pokiaľ pochopí prítomný kontinuálny vývoj, má oprávnenie postaviť sa v celom svojom formovom výraze do akéhokoľvek historického prostredia. "
# Hovorili ste, že sa snažíte humanizovať svoju architektúru. Ako komunikujete s vonkajším prostredím, náhodným divákom? Vaša budova Slovenskej sporiteľne na Suchom mýte v Bratislave totiž dosť evokuje Holleinov Haas Haus oproti Dómu sv. Štefana vo Viedni, ktorý dosť polemizuje s okolím.
"Budova na určitom mieste môže byť originálna a po čase sa uvidí, či je zlá alebo dobrá. Ak je dobrá, musí obsahovať zakódované fakty zo všetkých situácií ovplyvňujúcich miesto, kde má budova stáť. No taký Jean Nouvell tvrdil, že architekt nemusí byť orginálny za každú cenu. Každá architektúra je bravúrne eklektické dielo, pričom je však originálne to, ako sa zostaví. Aj moje budovy sú eklektické, ale snáď sú originálne, alebo aspoň dúfam, že takými v budúcnosti budú, v mojom spôsobe skladania. Či sa nám to podarilo napríklad pri Slovenskej sporiteľni uvidíme neskôr. Spomenutá Holleinova budova odštartovala dialóg. Rozvírila názory ľudí, zamiešala ich a čo je zaujímavé, nijako neoslabila pôsobenie Dómu sv. Štefana. To je už dnes jasné a je to zároveň Holleinovo veľké víťazstvo."
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
