Pojem "ideológia" je vari najpoužívanejším v sociálnych vedách. Je dosť frekventovaný v politológii, často sa s ním stretávame v médiách. Prvý raz tento pojem použil francúzsky autor Destutte de Tracy v práci Eléments d' idéológie, ktorá vyšla začiatkom 19. storočia. Pokúsil sa v nej logicky a psychologicky vysvetliť politiku a etiku tak, že ich základy hľadal predovšetkým vo vedomí ľudí, napríklad v ich svetonázore. Hneď od vzniku tohto pojmu sa objavili pochybnosti, či je vôbec možné vysvetliť ľudskú spoločnosť, vychádzajúc z formujúcich sa predstáv o nej. Preto "ideológia" ako pojem dostala punc špekulatívnosti. Napriek tomu sa pojem ujal a stal sa neodmysliteľnou súčasťou spoločenskovedného lexikónu. Ideológiu chápeme predovšetkým ako súhrn názorov a ideí, vyjadrujúcich vzťah k určitej sociálnej realite. Sú to na spoločnosť a jej fungovanie vzťahujúce sa názory, predstavy, zámery, záujmy a ciele jednotlivcov, sociálnych skupín, náboženských komunít, spoločenských združení, politických zoskupení a iných subjektov politiky v určitých historických obdobiach. Človek žije v určitom ideologickom priestore, rovnako ako v určitom ekonomickom, politickom a kultúrnom prostredí. V bežnom živote sa stretáva s ideológiou vo forme rozpracovaných ideovo-politických doktrín, ktoré sú základom na činnosť politických strán a hnutí.

Hovorí sa o univerzálnych, nadčasových formách ideológie, v ktorých sa odráža rozdielny vzťah k realite, k sociálnym a politickým procesom, prebiehajúcim v spoločnosti, k záujmom jednotlivých ľudských komunít. Preto rozlišujeme ideológie umiernené a radikálne, progresivistické a ochranárske, revolučné a reformistické, totalitné a demokratické. Keďže dnešné ideologické doktríny v značnej miere nadväzujú na spoločenské a politické prúdy sformované v 19.-20. storočí, je možné klasifikovať ich aj v rámci známej "pravo-ľavej" schémy ideového spektra. Najčastejšie hovoríme o ideológii konzervatívnej, liberálnej a socialistickej (sociálno-demokratickej). Pochopiteľne, že táto schéma nie je vyčerpávajúca, keďže ideologický priestor je výnimočne rozmanitý a obsahuje komponenty, spojené s viacerými dobovými, národnými a lokálnymi špecifikami. Napríklad v 20. storočí bol vývoj vo svete a v jednotlivých krajinách poznačený takými ideovo-politickými doktrínami ako komunizmus, fašizmus, nacizmus, anarchizmus, náboženský fundamentalizmus. Podľa hodnotenia národného faktoru v spoločnosti a v štáte dajú sa ideológie rozdeliť na nacionalistické (v extrémnej polohe - až šovinistické a rasistické) a nenacionalistické.

Existuje funkčné spojenie medzi ideológiou a politickým systémom, politickým režimom a politickou etikou. Ideológiu a politiku zbližuje predovšetkým to, že patria k javom ľudského vedomia, že sú univerzálne a aktívne. Ideológia bezprostredne súvisí s vypracovaním ideálov, hodnôt a cieľov, o dosiahnutie ktorých sa politika následne usiluje. Vo verejnom živote často pozorujeme tzv. ideologizáciu politiky, čiže podriaďovanie politickej teórie a praxe ideologickým koncepciám a predstavám určitého zamerania. Nadpriemerné zasahovanie ideológie do rôznych oblastí verejného života zvyšuje riziko spoločenských deformácií. Najokatejším príkladom agresívnej ideologizácie politického a verejného života je povýšenie určitej ideológie na úroveň štátnej doktríny, čo je typické pre totalitné režimy. Pre prax totalitných režimov v ideovej oblasti je charakteristický represívny prístup, vyznačujúci sa potlačovaním akýchkoľvek iných ideológií, odlišných od oficiálnej štátnej doktríny. Naopak, demokratická spoločnosť "otvoreného" typu vytvára rámec pre koexistenciu a súťaž rôznych ideológií.